Veľkonočná nočná mora

Snívalo sa mi o dcérinom učiteľovi Mistrovi ou Túlovi. Akurát v tom mojom sne vyzeral celkom inak. Tvár mal pokrčenú ako Belmondo, bol malý, tmavý, aj hlas mal taký belmondovský, sexi prefajčený, ako si ho pamätám z českých dabingov môjho detstva. Nie je to voľajaká úchylka, že sa mi sníva o dcérinom učiteľovi? Určite áno, a určite má aj nejaké vzletné meno končiace na -izmus, ale radšej to nejdem zisťovať. Páči sa mi jeho spôsob vyučovania, aj trošku drsný humor, ktorý na deti zaberá, ale to je všetko.

Dôvod to malo celkom prozaický, potrebovala som niekomu zveriť dieťa. V tom sne som sa totižto balila. Mala som veľa tašiek, hádzala som do nich bábätkovské oblečenie, z ktorého mi všetky deti vyrástli a konečne som našla ponožku, ktorá mi už osem rokov neschádza z mysle, lebo vždy keď vojdem do kumbálu, vidím ju, ako trpezlivo čaká na svoju druhú polovicu a stále nič. Chudák zajac vyštrikovaný na prstoch, musí sa cítiť veľmi osamelo... ale taký je život, gróf Monte Christo čakal osemnásť rokov, kým sa dočkal vytúženej slobody. Ehm, zajačia ponožka skončí v separačnom centre oveľa skôr a mňa v sne trápilo očividne aj to, že som premeškala druhú zo štvordielnej série o Edmonotovi Dantesovi. Do tých tašiek som balila aj všakovaké škatule na cédečka a ďalšie neužitočné predmety, ktoré som jakživ v našej domácnosti nevidela, skrátka bolo toho hádam aj na desať tašiek a to všetko som potrebovala doniesť k autu a s malým dieťaťom po boku by to trvalo aj trikrát dlhšie, potrebovala som dcéru na chvíľočku niekomu zveriť... Lenže komu? Vtom som začula jeho nezameniteľný hlas. Ten prefajčený, drsný,... či skôr jeho humor bol drsný a hlas jemný? Anyway, našla som Mistra ou Túla a na moju radosť hneď súhlasil.

Vyprázdňovala som jednu za druhou biele štvorcové skrinky a ich obsah hádzala hala-bala do tašiek, zdalo sa mi, že som na plavárni dákeho alpského hotela a asi to aj tak bolo, lebo keď ma môj materinský inštinkt vyhnal skontrolovať Mistra ou Túla a moje dieťa, našla som ich sedieť na lavici za dreveným stolom pár metrov od jacuzzi a obaja sa napchávali horúcou čokoládou so šľahačkou. Už z toho mi mohlo byť jasné, že to nebol naozajstný učiteľ! Nehovoriac o tom, že Mistr ou Túl je vysoký Ír so severskou fyziognómiou, tento belmondovský typ bol celkom z iného súdka. Biele skrinky, biele skrinky, odkiaľ vás poznám? Už viem, knižnica z detskej izby, ktorú sa dcéry snažia upratať už štvrtý deň a stále sa okolo nich váľajú školské papiere, časopisy, knihy, lebo veď je to knižnica, vždy sa do niečoho začítajú a na upratovanie zabudnú.... Prevzala som si dieťa zababrané od čokolády a obťažkaná ďalšími taškami som mierila k autu, keď sa mi čokoládové dieťa vytrhlo a bežalo dolu kopcom. Všade bola tma, len spod tenisiek mu odfrkovali biele kamienky a svietili mi na cestu....

Celkovo ten môj sen bol nejaký tmavý, počerný. Prišla ma v ňom navštíviť kamarátka Majka a skromne čakala, kým sa dostane na rad mojej pozornosti, keďže v našom dome koexistovalo niekoľko rodín a všetci už boli hladní a jedna z mamičiek si chcela odo mňa požičať voľajaké pohodlné domáce nohavice. Už začínam šípiť, že ide o nočnú moru, deti som nedávno vyzvala odpovedať na pár otázok o mame a vyšlo mi z toho, že podľa nich najradšej nosím pohodlné gate! Oh dear, nech je už po karanténe a ja opäť budem ráno stáť pred skriňou a premýšľať, ktoré lodičky si oblečiem k týmto šatom alebo k tamtej sukni! Márnosť, ale som márnivá.... Ako to ten Prévert napísal? Aká som taká som som jednoducho žena, keď sa mi zachce smiať smejem sa pojašená... A vtom som zistila, že vo vani je napustená voda, lebo niekto chce, aby som mu okúpala dieťa a Majka ešte stále čakala, dokonca si priniesla vlastný čaj, dobrá skromná duša, už-už som sa jej chystala uvariť naň vodu, len v kuchyni sa tlačilo priveľa ľudí a všetky zástrčky boli obsadené a v obrovských hrncoch niečo klokotalo, guláš alebo kapustnica, určite niečo také nenáročné, čo pohladí dušu a zasýti veľa hladných krkov, a tak som sa len ospravedlňujúco pozrela na Majku, pokrčila som plecami a konečne som jej na okamih venovala celú svoju pozornosť a vtedy som si všimla, že z Majky sa medzičasom stala Kreolka! Alebo skôr karamelka, bola celá hnedočierna, nie, nie, už to mám, vyzerala ako vianočka, ktorú pred pečením gazdinka potrela rozšľahaným vajíčkom a v rúre bola o päť minút dlhšie, než mala byť. Aj s tými rozpitými stopami, kam vajíčko nezatieklo, ruky mala také, také, no nedokonalo hnedé... Tak.

Zobudila som sa a odrazu mi to všetko začalo dávať zmysel. Sú prázdniny a sme doma. Ale doma budeme aj keď prázdniny skončia a hoci život pôjde ďalej, bude plynúť inakšie a my sa budeme tváriť, že to nevadí, že to je normálne. Lebo inak to teraz nejde. Opäť budem mať na sebe naložených množstvo tašiek - zahltená prácou budem komunikovať s Mistrom ou Túlom (OMG, odteraz si každé ráno pri čítaní rozvrhu vyučovania budem predstavovať Belmonda!) a na kraj malých papierikov si budem písať, čo ešte treba v dome upratať. To sú tie tašky plné nepotrebných obalov a stratených ponožiek... Stresuje ma, že neviem čo a z čoho variť, tak mi moje podvedomie naznačuje, že kým sa mi do domu nenahrnie dvadsať ďalších hladošov, tak to zvládnem. Straší ma aj to, keď deti jedia priveľa čokolády, behajú priveľa po slnku, lebo ešte som sa stále nerozhodla, či ich už treba natierať krémom s dákym UV faktorom, veď podľa teplôt za oknami by pokojne mohlo byť leto, alebo je ešte bezpečné behať len tak na prírodno a chytať vitamín D. Snáď nedopadnú ako pripečená vianočka... A do toho prišla Veľká noc. Manžel už dvakrát načrtol, že u nich v sobotu bývala slávnostná večera, ale že teda chápe, že u nás tento rok nie. Nie som si istá, či to celkom chápe, ale slávnostná večera nebude asi ani v nedeľu, bude len slávnostný obed a aj to v pondelok na Veľkú noc. Dnes bude kapustnica, lebo je nenáročná, pohladí dušu a zasýti veľa krkov a u nás ju všetci majú veľmi radi. A pripravím aj zemiakový šalát, hoci už teraz sa obávam, že z neho neostane na pondelok, plánujem ani súdruhovia za okrúhlym stolom, keď sa rozprávajú o výstavbe diaľnic... asi nadišiel čas spraviť si nástenku s jedálenskym lístkom na celý týždeň!   

Jung s Freudom si na snoch postavili kariéru, ja také ambície nemám, dokonca ani psychoanalytický rozbor toho dnešného nechcem, nie, ďakujem. Postačím si sama. Len si tak prajem a vám tiež, aby sme sa z toho všetkého nezbláznili, z príprav sviatkov, z teleworkovania, domáceho vyučovania, karantény, umývania rúk, dezinfekčných prípravkov, nedostatku vajec, komôr plných múky... veď hej, je sa z čoho zblázniť, ale i tak, držme si palce!

Rajská záhrada

Stáli sme v záhrade pri zelenej bránke. Ja a sesternica, obe oblečené v ružových sukničkách s dvomi radami bodkovaných volánov, ktoré pre nás jedno leto ušila mama na svojom vysnívanom elektrickom šijacom stroji.

Mala som zákaz dotknúť sa tej vzácnej mašiny, aby som ju nebodaj nepokazila. Spočiatku som aj ja túžila premeniť moje haute couture, ručne šité oblečenie pre bábiky, na strojovú výrobu. Občas som ukradomky, za zavretými dverami rodičovskej spálne, párkrát stlačila čierny pedál. No bála som sa, že ten hluk bude počuť až na mamine pracovisko a nakoniec ma ten zákaz natoľko odradil, že som túžbu potlačila do úzadia a ostala som pri poctivej ručnej práci. Až do tridsiatky, keď ma mama z dajakej prazvláštnej pohnútky obdarovala elektrickým šijacím strojom! Ale čo s ním? Volánové sukničky dnes kúpiť za pár, Burda už vyšla z módy a ja, aby som nevyšla z cviku, šijem dcéram oblečenie pre bábiky ručne stručne. 

Stáli sme v záhrade pri zelenej bránke ... Ohýbali sme jazykom pružné steny mladého hrachu a ozbíjali ho o sladké guľaté poklady. Hrdé struky sme vyciciavali zo štiav a použité vracali späť zemi. Okolo kráčali Vydrnci a nejeden zakričal na babkin ohnutý chrbát podopretý motykou Pánbopomáhaj! A ona ako na povel Pánbouslyš! Bolo nám sveta žiť. Prázdniny, ktoré by mohli trvať aj dva roky, a predsa by to nestačilo. Ku šťastiu sme potrebovali tak málo. Pôjd plný priveľkých topánok, pridlhých šiat, prastarých románov, chlieb s maslom a domácim džemom a veľkú záhradu. Tá bola babkiným kráľovstvom, jej továrňou, koníčkom, prácou, láskou, každodenná drina zaplatená v naturáliách. Milujem tú záhradu. Keď chcem niekam utiecť, skryjem sa v nej, nech som kdekoľvek na svete. Zavriem oči a cítim vôňu konvaliniek, ruží, čerešňových kvetov, krvavočervených pivónií, sladkého orgovánu, trhám drobné guľôčky modríc a zdobím nimi pieskové bábovky, s plechovým hrnčekom polievam begónie a občas zahryznem do ich kyselkavých lupienkov. 

Mojou srdcovkou boli oranžovočervené ruže, ktoré rástli pred domom. Babkine kvety prechádzali na stoly do iných domov, no tieto boli moje, nechcela som, aby ich rozdávala, nech by ich od nej akokoľvek drankali. Mali omamnú vôňu po pomarančoch a čerstvo pokosenej tráve. Priala som si ich na každé narodeniny. Tie so sebou prinášali aj koniec prázdnin, slzy, kratšie dni a chladnú večernú rosu. Ten kúsok zeme bol rajskou záhradou. Nikdy a nikde predtým ani potom som nenašla toľko štvorlístkov ako v tráve pri babkinom dome. Ležala som na starom ručne pletenom koberčeku a prehrabávala sa morom ďatelinových trojlístkov. Moju snahu takmer vždy korunoval úspech. Nachádzala som ich, lisovala a strácala, nikdy som za nimi nesmútila, veď ďalší bol len na dosah ruky.

Myslím na tú záhradu a teším sa z mojej. Nechýbajú v nej modrice, ani ruže, hruška sa nám zaodela do svadobných šiat, slivky sú družičky, trošku menej onakvejšie, ale keď zvládnu zmrzliakov, ako babka volala Pankráca, Serváca a Bonifáca nasledovaného Žofiou, tak nás snáď potešia čerstvou nádielkou do koláčov. Sedím si na konári a je mi dobre. Teda v hojdacej sieti, no i tak. Počúvam štebotanie vtákov, prekáranie sa sliepok, detský smiech i plač, vietor do toho bubnuje na zvonkohru a hruška sa pod jeho náporom vyzlieka z jemných kvetových spodničiek. Sneží. Trávu nám prikryli vločky - biele kvety. Drozd si našiel dážďovku a ja mu zaželám dobrú chuť. Zdá sa, že mu chutí a človečina mu neprekáža.  

Človek patrí do prírody. Je mu tam dobre, cíti sa tam doma. No on sa ako vzdorovité odrastajúce dieťa snaží utiecť z jej objatia, odvráva, ničí ju, využíva, vzďaľuje sa jej. Zavše ma prepadne strach a smútok z toho, čo nás čaká, keď to prepískneme. Keď nám tá matka zavrie dvere a viac ich neotvorí. Napomínam dcéru, aby nedrankala v reštaurácii plastové slamky. Separujem každý papierik, propagujem recycling aj upcycling, no asi to nebude stačiť. 

A tak zavriem oči a opäť stojím v záhrade pri zelenej bránke.  

Nová strana

V prázdnom byte stojí muž a pohľadom pohládza okolité steny. Pozná v nich každučkú dieru po klinci, keby zavrel oči, prejde ním bez obavy, že do niečoho vrazí. Každý kút je pre neho plný spomienok, no je čas pohnúť sa ďalej. Pokojne vezme do ruky poslednú tašku a chystá sa zavrieť za sebou dvere. V tom sa však taška pretrhne a po dlážke sa s rinčaním rozbehnú  misky a taniere. Rozhodli sa, že ich cesta sa končí tu. V televízii by v tom momente naskočili písmená s menami tvorcov, tu však dostanú prednosť metla s lopatkou. Keby tam ešte nejaké boli...

Črepiny vraj prinášajú šťastie. Za posledné týždne som stretla dvoch kominárov a vták nám pokrstil kočík, už len vymyslieť, čo z toľkého šťastia vyťažiť. V obchodnom centre som skúšobne vyplnila dotazník s možnou výhrou dovolenky na Seychelloch, no zázrak sa nekonal. Vlastne áno, keď sa lepšie pozriem, vidím to šťastie všade vôkol seba. Síce ma z neho bolí celé telo, ale som rada, že tu s nami je a snáď sa mu u nás bude páčiť. Presťahovali sme sa. V novom dome sa nám nakopili papierové škatule a každý niečo hľadá. Nedostatkovým produktom sú dlhé nohavice i ponožky. V tej kartónovej hore mám pocit, že všetkého máme veľa a skriňa je len jedna. Tak si narobíme kôpky oblečenia na dlážke, deti uložíme na malé matrace ku kôpkam a my veľkí si požičiame ich matrace, lebo spať dlhšie ako jednu noc na nafukovacej posteli so stále sa mrviacim batoľaťom nie je žiadna slasť. Aby tých zmien nebolo málo, drobca som zverila hlave rodiny a po roku ničnerobenia na materskej dovolenke som nastúpila do práce. Ako inak, so zaslzenými očami. Hoci v kruhu kolegýň s nadýchanými koláčikmi a voňavou kávou neprerušovanou dožadovaním sa toho a tamtoho to boli na krátky okamih i slzy dojatia. Nech nemusím nad tou zmenou priveľa meditovať, deti sa obalili vírusmi a ja ďakujem svojej prezieravosti, že medzi prvými vecami som vybalila teplomer, lieky a v kuchyni vyhradila poličku na čaje.

Z bytákov sme teda konvertovali na domákov. To znamená, že smetné koše si odteraz vynášame pred dom sami. Od susedov sme odpozorovali čo a ako, lebo v dnešnej dobe separovaného odpadu je správna farba vyloženého koša alfou a omegou dobrých susedských vzťahov. Hneď v tesnom závese riešenia smetí sme sa pustili do boja s našou bujarou záhradou. Okrem buriny a zabudnutého stavebného odpadu v nej pestujeme koróziou pomaľovanú vaňu, rozpadávajúci sa dom pre sliepky, stromy pretkané ostružinovými tŕňmi, zaľúbené hýle, i párik, ktorý doteraz chodil na našu záhradu venčiť psa a tomu sa očividne nepáči, že sme si privlastnili jeho revír. Keďže na našu džungľu už akosi nestačíme s časom ani silami, zavolali sme na pomoc zelených. A tu som si opäť raz uvedomila, že ľudia sa v zásade delia na hedonistov a utilitaristov. 

Náš hedonistický záhradník z ďalekej juhoamerickej krajiny známej najkrajšími ženami sveta s rovnakými noštekmi vytesanými chirurgmi pochádzajúcimi zrejme z tej istej lekárskej fakulty, nám odporúča vyťať prvý a tretí strom a nechať druhý, lebo ten sa mu zdá mladý a pekný. 

Utilitaristický záhradník pôvodom z poľského mestečka takmer sa dotýkajúceho ukrajinskej hranice vraví, že zoťať treba druhý strom a prvý a tretí ponechať.  Možno nie sú proporčne vyvážené, ale keď sa trošku ostrihajú, bude z nich sliviek a hrušiek pre celú ulicu. A stromy sa radujú. Lebo kým sa dvaja bijú, oni vyhrávajú. Rýchlo sa poponáhľali zakvitnúť a ukryť si suché konáre sťa nevesty pod závojom, akoby vedeli, že tá nežná krása ich ochráni pred akýmkoľvek ostrím.

Ráno po prebudení, skôr, než sa nechám dobehnúť vírom povinností a detskou naliehavosťou mať všetko hneď a zaraz, započúvam sa do štebotania vtákov. Od naproti ma pozdraví kohút, akoby mi chcel zreferovať, že noc prebehla pokojne a on je už na stráži. Pred domom zdravím MoienSalutHello!!! našich holandských, francúzskych, tureckých i luxemburských susedov a nový deň sa môže začať. 

V našej knihe spoločného žitia sme obrátili novú stranu. Ak aj vás postretli veľké zmeny, nemajte z nich strach. Smelo do toho, nádych, výdych, občas stačí vydržať, svaly sa zregenerujú, slzy uschnú a život si vás opäť uprace na rovné koľaje, kým vás výhybkár pošle iným smerom. Tututút....

Dráma (v štyroch dejstvách)

Vyrazila som za kultúrou. Nedalo sa inak, tá potreba silnela čoraz viac a tak som kúpila lístky na prvé predstavenie, na ktoré mi padol pohľad v online programe národného divadla. S odstupom času ten večer vnímam ako vyvrcholenie predchádzajúcich dramatických happeningov. Ako inak nazvať udalosti posledných dní?

Obraz prvý:

Staviame dom. Čo majster, to umelec. Na múroch nám okrem omietky pribudli značky, čiary, číslice a na najvyššom poschodí i prepichnuté srdce, portrét muža s okuliarmi, áno, je odtiaľ pekný výhľad, nečudujem sa, že sa nechali uniesť. Tu sa však ich kreativita nekončí. Sem-tam si zvolia inú farbu nábytku, či  obkladačiek, než tú, na ktorej sme sa dohodli, inokedy nesedí ich veľkosť, počet,... Občas si predstavujem, ako náš Portugalec Koňa kľačí na kolenách a spieva si – Špachtlou sem a špachtlou tam, špárovačku všade dám, iba sem nie, len kúštik malý, ponechám tu prázdne špáry.

Obraz druhý:

Rozlúčil sa so mnou telefón. Svoju derniéru si nemohol lepšie naplánovať, v očakávaní fachmanov rôzneho druhu, návštev lekárov, plánovaných stretnutí... odmenou za jeho každodenné hladkanie mi bola výstavná mozaika rozbitého skla, ktorá sa elegantne tiahne po celej šírke obrazovky. Ak by pán telefón mohol, zaiste by prekročil hranice svojej hmoty.  O koľko vizuálnych zážitkov ma  ukrátili chýbajúce častice, o to silnejší bol audio zážitok, ktorý som spustila po páde opony, rozumej jeho páde. Áno, veľmi nevýchovné.

Toť nedávno sme v aute s deťmi preberali výhody a nevýhody domáceho vzdelávania. Jeden z argumentov detí ZA bolo:

 - Chcela by som vedieť všetko, čo vedia rodičia, to nás v škole nenaučia.

Jednu lekciu z jazyka by sme mali za sebou, ale zato ospravedlňujúco dodávam, že z ich reakcií mi je jasné, že sa vlastne nič nové nenaučili...

Obraz tretí:

Zimné prázdniny. Domáce učebné osnovy sme si obohatili z oblasti farmakológie i medicíny. Vedeli ste, že čípky sa zavádzajú dnu hranatým koncom? Ja tiež nie. Ďalšiu lekciu mi uštedril náš hrdina v bielom plášti... ale pekne po poriadku. Či radšej in medias res -  keďže jedno, dve choré deti sú klasika. To tretie malo vždy sklony k preháňaniu, a tak aj tentoraz po noci, kedy som na striedačku naťahovala striekačky antibiotikami, antipyretikami a analgetikami, nás čakalo napínavé vyvrcholenie.

- Mami, prečo mi niečo tečie z uška?

Dramatická pauza.

Hysterické zvolanie:

- Mama, ona tam má krv, fuj, to je hnusné...

Matka vrhne jedným smerom zúfalý pohľad, druhým upokojujúci.

- Neboj sa, moja, len sa okamžite obleč a obuj.

O tristoosemdesiat sekúnd rýchlej jazdy sme stáli pred dverami ambulancie ORL. O ďalších pár sto sekúnd sme odtiaľ kráčali preč, lebo pani sekretárka je lepšia než vyhadzovači vo vychytených tanečných kluboch. Čo tam po Hippokratovej prísahe, raz nie sme objednaní a ani ich pacienti, lekár nás nevezme. Heš – heš, do mesta na pohotovosť.

Na scénu nastúpila sekretárka Ľudomilka a keďže krvácajúce ucho sa jej zdalo dosť pádnym dôvodom na to, aby sme mohli predbehnúť iných pacientov na pohotovosti, o chvíľu sme si podali ruku s naším záchrancom. Tam som dostala spomínanú druhú lekciu. Poznáte to, hrdina filmu ostane nehybne ležať, kamera beží, detail na tenký pásik krvi vytekajúcej z nosa, ucha, či z iného otvoru, vážna hudba, prestrih na uslzené tváre... u nás to však, našťastie, signalizovalo len prasknutie bubienka po zápale stredného ucha, vraj teda úplne bežná vec.

Obraz štvrtý:

Vyrazila som za kultúrou. Plná očakávaní, veď na opere som nebola snáď od mojich študentských čias, a ešte k tomu opera skombinovaná s divadlom, oh, to bude ale lahôdka pre moju po umení bažiacu dušu. Začalo sa to oznámením o tom, že hlavný hrdina je chorý a tak za neho bude spievať iný spevák. Ten na scéne bude iba otvárať ústa. Ehm. Trošku mi to pripomínalo vianočného kapra, ktorý vo vani otvára ústa podľa toho, ako Kája z platne spieva Zvonky šťestí... Predstavenie odohrali štyria speváci v sprievode hudobníkov. Kapor, herec mím a dve dámy. Tie mali lepšiu imunitu a k tomu úžasné hlasy.  Autor libreta si dal tú námahu a spravil takmer 90 minútové predstavenie. Moderné. Ťažké umenie. Netrpezlivo sme čakali koniec. Bolo tam síce takmer všetko - láska, emócie, vyzlečená herečka, sex každého s každým, asistovaná samovražda, bitka, dokonca i s fascinujúcim prevedením vypľúvania chuchvalcov krvi po pódiu – ktovie, z čoho ich namixovali, sediac v prvom rade môžem dosvedčiť, že vyzerali veľmi autenticky, ale celé predstavenie chutilo asi tak, ako keď si namixujete smoothie zo všetkého, čo máte v chladničke, vrátane poloprázdnej plechovice sardiniek, kokosového mlieka a čabajky. Divadlo – opera sa skončilo, s kamarátkou sme skonštatovali, že možno bez tej hudby by to celkom ušlo. Alebo možno bez toho textu... Možno to len malo byť všetko oddelené... tak či onak, zatlieskali sme, lebo dámy naozaj krásne spievali a krvavý mím bol vlastne tiež výborný, a celé natešené sme išli domov.

Záver:

Katarzia sa dostavila. Ani nie tak z povznášajúceho umeleckého zážitku, ako z uvedomenia si, že za umením a kultúrou netreba chodiť ďaleko. Okolo mňa sú samé drámy, tragédie, komédie, jedna strieda druhú, ... ach, prečo vlastne ľudia tak veľmi túžia prekonať nudu?

Vianočné blues(nenie)

Čo môže byť lepšie ako pripravovať Vianoce doma z pohodlia materskej dovolenky? Dieťatku žiaria oči, kým ono spinká mamička s úsmevom vykrajuje medovníčky, zdobí stromček, balí darčeky, čistí príbytok, dobytok, kobyla, pomóoóoc... Mamička nespala. Dieťatko je choré, aj druhé dieťa je choré, aj mamička je chorá, otecko už len trochu, stromček síce stojí, no zatiaľ sa pýši len svojím puristickým vzhľadom, mamička upratovanie poňala svojsky, vymenila plachtu, z ktorej sa cez noc stala jedna obrovská vreckovka. Dieťatko si samo pomôže a soplíky si vyutiera kde to príde. Práčka sa krúti ako mamičkina hlava. Dieťatko ciká a kaká. Ako každý. Ale práve pred Vianocami kaká do výšky lopatiek a ciká hneď, ako ho mamička vyzlečie z plienky. Rovno na mamičku. Aj na dlážku. Mamička kričí na druhé dieťa, ktoré sa dobýja na záchod, že nech počká a ono kričí naspäť, že sa pociká a mamička, že nevadí, už je aj tak všade nacikané... Je u nás veselo. Tak sviatočne. Do toho nám vyspevuje teta premaľovaná na farebného šaša ako sa krúti hlavou, ako tlieska rukami, lebo vianočné koledy prcka nebavia a pri tomto tralalala mamička aspoň stihne čo to poumývať. 

Ako štvorročná som zistila, že darčeky nosí teta kuchárka. Ona aj Dedo mráz mali rovnaké papuče, logika nepustí. Doma som túto hypotézu podporila experimentom, keď som na malý stôl dala stoličku, na tú ešte jednu stoličku a vyškriabala som sa do tej najvrchnejšej skrinky, kde, čudujsasvete, boli prichystané darčeky. Odvtedy som k Vianociam pristupovala pragmaticky. Až vo vyššom veku, rozumej ako násťročná, som pod vplyvom romantických filmov a kníh zatúžila po Vianociach čarovných, magických, kúzelných.... snažiť sa o dokonalosť je náročná práca. Niekedy nepomôžu ani červené hánky od čistenia kúpeľňe, desať druhov domáceho pečiva, sviatočné oblečenie a stromček s farebnými svetielkami. Milovala som pozeranie vianočných rozprávok, no už menej, keď som popri nich tlačila cesto do strieborných rožtekov, utierala snáď dvesto formičiek na pečenie, strihala nitky na salónky, ktoré sme s otcom obtáčali okolo tučnej Slovenskej kuchárky. Tá kniha ma vždy fascinovala. Ponúka recepty od výmyslu sveta - teľacie obličky, vyprážané vemeno, dusený  jazyk, pri jej listovaní mi naskakovali pravé zimné zimomriavky.   

Zaťala som zuby a pustila sa do práce. Dieťa sa hompáľalo zavesené v šatke na mame, soplíky si utieralo do jej trička a mama v prapodivných úklonoch a záklonoch sypala špaldovou múkou, prášila cukrom, natriasala sa nad horúcou rúrou, vyťahovala z nej linecké koláčiky, makové očká, medovníčky, tie trošku neskôr, lebo bolo treba pomôcť druhému dieťaťu s úlohou, prekrstili sme ich teda na hnedošov, ale stále chutia fantasticky. 

A povedala som si, že stačilo. Oznámila som hlave rodiny, že tento rok orechovník a makovník nebudú... Nevyhrážam sa, nie, len oznamujem. Aj to, že som si kúpila nového Dominika Dána. Pre istotu elektronického. Lebo jeden darček visí v Antverpách, ďalší doručili do Holandska. Aj by som si ho išla vyzdvihnúť osobne, keby nám pošta preplatila wellness, tak aspoň tá čítačka ma zachránila.  Hneď sú mi Vianoce sympatickejšie.

Vlastne len toľko som chcela, že čo tam po prihorených koláčikoch, neutretom prachu, zblúdených darčekoch... ten môj najväčší darček prišiel včas. Má 152 cm, modré oči a jamku v líčkach. Vrátil sa mi celý, trošku s prihorenou tváričkou - hnedoška, z lyžiarskeho zájazdu. Môj tohtoročný vianočný hit. V ten večer som si ľahla do postele s Dánovkou a pokojom v duši. Vianoce by mali byť hlavne o tom, že sme spolu. Ten pokoj v duši by som dopriala každému.

Revolucionárka

Včera som sa pokúsila o malý prevrat. Vyhlásila som, že potrebujem dovolenku. Dovolenku z rodičovskej dovolenky. Protureckejšie orientovaní členovia rodiny by ma za to kacírstvo zrejme urýchlene zamkli v práčovni, tí proliberálnejší len neveriacky krútili hlavami. 

- Čo? Ty chceš ísť do Francúzska?

- No, to by sa mi páčilo. (Hoci o destinácii som sa ani len neodvážila uvažovať.)

- A na niekoľko dní?

- Veď aspoň na jeden... prosíkam moju prostrednú dcéru.

- A to aj s mliekom? To nemôžeš! - vyhlásila rezolútne a rýchlo si na mňa ľahla, asi aby som sa, nedajbože, nezačala hneď baliť.

Najstaršia si ľahla na mňa tiež a najmenšia len so záujmom hľadela na to, čo sa pred ňou deje a ďalej hrýzla do kocky z vláčika. Vie, že svoje právo na mamu si poľahky získa plačom v správne zvolenej zvukovej dĺžke, ktorý rozhýbe nielen moje mliekovody.

Domáci vyzvedači informovali po návrate z práce o mojich úmysloch hlavu rodiny a ten neváhal a môj pokus o puč zvrhol pokojným konštatovaním - Si matka, zabudni na dovolenku. 

Bolo po prevrate. Bola to pokojná revolúcia a ja som vlastne spokojná, lebo na nedeľu som si dohodla priepustku. Za dobré správanie sa to predsa môže, nie? A u nás je navarené, napečené, upratané a deti majú napísané domáce úlohy už aj na pondelok. Občas sa zadarí.

Tento týždeň sa zadarilo výnimočne. Stihla som príjemnú oslavu narodenín, skvelý film v kine a úplne naj, naj, vlastne mi až dochádzajú prívlastky, skrátka výnimočnú večeru v spoločnosti Milky Vášáryovej. V ten večer na chvíľu zmizli tiene rodičovstva, starostí a bolestí a všetci sme sa cítili tak akosi znovuzrodene. Že je taká ako my, taká naša, mama, stará mama a veľká herečka nielen svojím talentom a krásou, no najmä tým, že je sama sebou.  

Zachutil mi ten pocit slobody. Cestu domov z reštaurácie by som bola schopná preletieť, nebyť rastúceho počtu radarov popri cestách a päťdesiat eurovej pokuty, ktorú som nedávno platila za prekročenie limitu o tri kilometre.  

O tom, že ženy to nemajú práve najľahšie na tomto svete, sa už dávno vie. Zo solidarity sa im sem-tam venuje nejaký ten medzinárodný deň, kvietok, pieseň a život ide ďalej. Zobudila som sa do nového rána, s krídlami zlepenými detskými rúčkami. Ani neviem, aký je dnes deň. Mamy na rodičovskej dovolenke majú ten luxus, že nemusia hľadieť do kalendára, utorok a piatok sa od seba veľmi nelíšia. Celkom postačí, ak si deň vopred prečítajú zoznam povinností - vybaviť očkovanie, baletný krúžok, vyplniť formulár do školy, nakúpiť, stihnúť meeting s peer, rozumej stretnutie s ďalšou mamičkou na rodičovskej dovolenke,... zdá sa mi to, alebo môj kalendár vyzerá plnšie než ten outlookový v práci? Pristihnem sa pri myšlienke, či by mi v tej práci nakoniec nebolo lepšie. V kľude by som si vypila kávu, cez prestávku otvorila noviny a zistila, ako sa hýbu akcie na burze, Trump vs. Clintonová, či len to, aké trendy v móde prinesie tohtoročná zima. Potom to na mňa všetko doľahlo. Celé to osemkilové uslintané šťastie, ktoré mi nedá spať, plače, ak sa vzdialim na dva metre a keď ma vidí, venuje mi ten nakrajší dvojzubý úsmev na svete.

Pre šťastie netreba chodiť ďaleko, občas sa stačí len poriadne poobzerať. 

Azzurro cielo

Chodím po dome v kúpacej čiapke. Zatiaľ len v mojich predstavách, keďže kúpacia čiapka mi je z duše protivná, až tak, že sama nijakú nevlastním a vždy len drzo čakám, kedy si to na verejných plavárňach niekto všimne a hodí mi tú ich "erárnu".  Ale na každého raz príde, všakáno, a moja hodina kúpacej čiapky na hlave sa blíži so stupňujúcou sa intenzitou, ktorou mi naša päťmesačná bábika ťahá vlasy. Premena dieťaťa v človeka je bolestivý proces. Najmenších bolia brušká i prerezávajúce sa zuby, väčší sa trápia s rastovými bolesťami a zrazu k jazvám na lakťoch a kolenách pribudnú tie na srdci.

Raz sa zubár opýtal mojej vtedy sedemročnej dcéry, nech mu miesto kričania povie na stupnici od nula po desať, ako veľmi ju to vŕtanie bolí. Bola odvážna, zašepkala osem. Spokojný zubár jej odvetil, no vidíš, ešte chvíľku to zvládneš, dobre? Chvíľku dala a potom ho pohrýzla do prsta, veď nech aj on vie, ako bolí osmička.

Premýšľam, ktorá bolesť bolí viac. Telesná, tá na duši, či fantómová? Je vôbec fér známkovať bolesť? Každého z nás bolí niečo iné a rôzne intenzívne. Jedno ešte dieťa plače, že ho bolí bruško. Nechcem ju strašiť, ale premena v ženu naozaj bolí. Nepýtam sa jej, ako veľmi ju to bolí, viem, že veľmi a radšej jej šepkám do uška, že ju ľúbim a bude lepšie. Druhé dieťa plače, lebo chcelo veľkú zmrzlinu azzurro cielo. V duchu si vravím, že veď tá modrá zmrzlina vôbec nevyzerá chutne a možno by som jej miesto malej naozaj mohla kúpiť veľkú zmrzlinu, ale som predsa dobrá mama, keď dieťa kašle, buď nedostane zmrzlinu žiadnu, alebo len malú, no nie? Váham, manuálov pre dobré mamy je napísaných dosť, len keď žiadna nie je ako ja a žiadne deti nie sú ako tie moje. Sú skrátka moje. Tak jej pošepnem, nech neplače, že môže byť aj horšie. To tretie dieťa plače viackrát denne. Zatiaľ nie od bolesti. Hoci aj to príde, s malou dušičkou čakám, kedy sa prvýkrát skotúľa z postele, odtláčanie rúčkami už dáva ľavou zadnou.

Čo bolí mňa?  Jasné, dolámaný chrbát, ruky vyťahané od nosenia, nevyspaté oči, ale to všetko len tak na osmičku. To ešte chvíľku dám. Viac ma bolia konce. Napríklad aj tieto letné, keď obilie pokosia a rána sú opäť studené. Pred časom sa mi skončila materská dovolenka a len otočením strany v kalendári sa prehupla do rodičovskej dovolenky. Neznie vám to tak akosi zodpovednejšie? Rodič, to je už niekto. Mamám sa kadečo prepáči, mamy majú veľké srdcia a  v dlani stískajú povädnuté kvietky, ktoré im nazbierali deti na prechádzke. Na mamy celkom sedí hit z našich detských rokov, spomínate si, decká?: „Tajomstvo aj prekvapenie, občas malé poučenie, smiech a drobnú záhadu, všetkým dobrú náladu!”  Ale už som rodič, zodpovedný rodič, vedia o tom aj na ejč-ár a kým mi tá rodičovská dovolenka vyprší, čaká ma ešte veľa vychovávania. Skúsila som to i dnes, nech dieťa vie, že sme postúpili do novej etapy a už by nemalo zaspávať funiac do prsníka, ale sa má naučiť pekne si ľahnúť, otočiť sa a zaspať. Zatiaľ sme sa nepochopili. Ťahá ma za vlasy, kope nožičkami  a smeje sa mi do tváre.  Dnes to asi opäť vzdám s tou výchovou...

Tak len toľko som chcela, milí moji, že čas letných dní sa nám pomaličky blíži ku koncu a kým aj vás obrátenie strany v kalendári neprivedie k novej etape, tak nezabúdajte občas vykuknúť na azzurro cielo a ak nekojíte, dajte si aspoň do nosa sex on the beach. Len nech vás z toho potom nebolí hlava. Alebo len na sedem, to ešte dáte! ;)