Včera som sa pokúsila o malý prevrat. Vyhlásila som, že potrebujem dovolenku. Dovolenku z rodičovskej dovolenky. Protureckejšie orientovaní členovia rodiny by ma za to kacírstvo zrejme urýchlene zamkli v práčovni, tí proliberálnejší len neveriacky krútili hlavami.
- Čo? Ty chceš ísť do Francúzska?
- No, to by sa mi páčilo. (Hoci o destinácii som sa ani len neodvážila uvažovať.)
- A na niekoľko dní?
- Veď aspoň na jeden... prosíkam moju prostrednú dcéru.
- A to aj s mliekom? To nemôžeš! - vyhlásila rezolútne a rýchlo si na mňa ľahla, asi aby som sa, nedajbože, nezačala hneď baliť.
Najstaršia si ľahla na mňa tiež a najmenšia len so záujmom hľadela na to, čo sa pred ňou deje a ďalej hrýzla do kocky z vláčika. Vie, že svoje právo na mamu si poľahky získa plačom v správne zvolenej zvukovej dĺžke, ktorý rozhýbe nielen moje mliekovody.
Domáci vyzvedači informovali po návrate z práce o mojich úmysloch hlavu rodiny a ten neváhal a môj pokus o puč zvrhol pokojným konštatovaním - Si matka, zabudni na dovolenku.
Bolo po prevrate. Bola to pokojná revolúcia a ja som vlastne spokojná, lebo na nedeľu som si dohodla priepustku. Za dobré správanie sa to predsa môže, nie? A u nás je navarené, napečené, upratané a deti majú napísané domáce úlohy už aj na pondelok. Občas sa zadarí.
Tento týždeň sa zadarilo výnimočne. Stihla som príjemnú oslavu narodenín, skvelý film v kine a úplne naj, naj, vlastne mi až dochádzajú prívlastky, skrátka výnimočnú večeru v spoločnosti Milky Vášáryovej. V ten večer na chvíľu zmizli tiene rodičovstva, starostí a bolestí a všetci sme sa cítili tak akosi znovuzrodene. Že je taká ako my, taká naša, mama, stará mama a veľká herečka nielen svojím talentom a krásou, no najmä tým, že je sama sebou.
Zachutil mi ten pocit slobody. Cestu domov z reštaurácie by som bola schopná preletieť, nebyť rastúceho počtu radarov popri cestách a päťdesiat eurovej pokuty, ktorú som nedávno platila za prekročenie limitu o tri kilometre.
O tom, že ženy to nemajú práve najľahšie na tomto svete, sa už dávno vie. Zo solidarity sa im sem-tam venuje nejaký ten medzinárodný deň, kvietok, pieseň a život ide ďalej. Zobudila som sa do nového rána, s krídlami zlepenými detskými rúčkami. Ani neviem, aký je dnes deň. Mamy na rodičovskej dovolenke majú ten luxus, že nemusia hľadieť do kalendára, utorok a piatok sa od seba veľmi nelíšia. Celkom postačí, ak si deň vopred prečítajú zoznam povinností - vybaviť očkovanie, baletný krúžok, vyplniť formulár do školy, nakúpiť, stihnúť meeting s peer, rozumej stretnutie s ďalšou mamičkou na rodičovskej dovolenke,... zdá sa mi to, alebo môj kalendár vyzerá plnšie než ten outlookový v práci? Pristihnem sa pri myšlienke, či by mi v tej práci nakoniec nebolo lepšie. V kľude by som si vypila kávu, cez prestávku otvorila noviny a zistila, ako sa hýbu akcie na burze, Trump vs. Clintonová, či len to, aké trendy v móde prinesie tohtoročná zima. Potom to na mňa všetko doľahlo. Celé to osemkilové uslintané šťastie, ktoré mi nedá spať, plače, ak sa vzdialim na dva metre a keď ma vidí, venuje mi ten nakrajší dvojzubý úsmev na svete.
Pre šťastie netreba chodiť ďaleko, občas sa stačí len poriadne poobzerať.
