Veľkonočná nočná mora

Snívalo sa mi o dcérinom učiteľovi Mistrovi ou Túlovi. Akurát v tom mojom sne vyzeral celkom inak. Tvár mal pokrčenú ako Belmondo, bol malý, tmavý, aj hlas mal taký belmondovský, sexi prefajčený, ako si ho pamätám z českých dabingov môjho detstva. Nie je to voľajaká úchylka, že sa mi sníva o dcérinom učiteľovi? Určite áno, a určite má aj nejaké vzletné meno končiace na -izmus, ale radšej to nejdem zisťovať. Páči sa mi jeho spôsob vyučovania, aj trošku drsný humor, ktorý na deti zaberá, ale to je všetko.

Dôvod to malo celkom prozaický, potrebovala som niekomu zveriť dieťa. V tom sne som sa totižto balila. Mala som veľa tašiek, hádzala som do nich bábätkovské oblečenie, z ktorého mi všetky deti vyrástli a konečne som našla ponožku, ktorá mi už osem rokov neschádza z mysle, lebo vždy keď vojdem do kumbálu, vidím ju, ako trpezlivo čaká na svoju druhú polovicu a stále nič. Chudák zajac vyštrikovaný na prstoch, musí sa cítiť veľmi osamelo... ale taký je život, gróf Monte Christo čakal osemnásť rokov, kým sa dočkal vytúženej slobody. Ehm, zajačia ponožka skončí v separačnom centre oveľa skôr a mňa v sne trápilo očividne aj to, že som premeškala druhú zo štvordielnej série o Edmonotovi Dantesovi. Do tých tašiek som balila aj všakovaké škatule na cédečka a ďalšie neužitočné predmety, ktoré som jakživ v našej domácnosti nevidela, skrátka bolo toho hádam aj na desať tašiek a to všetko som potrebovala doniesť k autu a s malým dieťaťom po boku by to trvalo aj trikrát dlhšie, potrebovala som dcéru na chvíľočku niekomu zveriť... Lenže komu? Vtom som začula jeho nezameniteľný hlas. Ten prefajčený, drsný,... či skôr jeho humor bol drsný a hlas jemný? Anyway, našla som Mistra ou Túla a na moju radosť hneď súhlasil.

Vyprázdňovala som jednu za druhou biele štvorcové skrinky a ich obsah hádzala hala-bala do tašiek, zdalo sa mi, že som na plavárni dákeho alpského hotela a asi to aj tak bolo, lebo keď ma môj materinský inštinkt vyhnal skontrolovať Mistra ou Túla a moje dieťa, našla som ich sedieť na lavici za dreveným stolom pár metrov od jacuzzi a obaja sa napchávali horúcou čokoládou so šľahačkou. Už z toho mi mohlo byť jasné, že to nebol naozajstný učiteľ! Nehovoriac o tom, že Mistr ou Túl je vysoký Ír so severskou fyziognómiou, tento belmondovský typ bol celkom z iného súdka. Biele skrinky, biele skrinky, odkiaľ vás poznám? Už viem, knižnica z detskej izby, ktorú sa dcéry snažia upratať už štvrtý deň a stále sa okolo nich váľajú školské papiere, časopisy, knihy, lebo veď je to knižnica, vždy sa do niečoho začítajú a na upratovanie zabudnú.... Prevzala som si dieťa zababrané od čokolády a obťažkaná ďalšími taškami som mierila k autu, keď sa mi čokoládové dieťa vytrhlo a bežalo dolu kopcom. Všade bola tma, len spod tenisiek mu odfrkovali biele kamienky a svietili mi na cestu....

Celkovo ten môj sen bol nejaký tmavý, počerný. Prišla ma v ňom navštíviť kamarátka Majka a skromne čakala, kým sa dostane na rad mojej pozornosti, keďže v našom dome koexistovalo niekoľko rodín a všetci už boli hladní a jedna z mamičiek si chcela odo mňa požičať voľajaké pohodlné domáce nohavice. Už začínam šípiť, že ide o nočnú moru, deti som nedávno vyzvala odpovedať na pár otázok o mame a vyšlo mi z toho, že podľa nich najradšej nosím pohodlné gate! Oh dear, nech je už po karanténe a ja opäť budem ráno stáť pred skriňou a premýšľať, ktoré lodičky si oblečiem k týmto šatom alebo k tamtej sukni! Márnosť, ale som márnivá.... Ako to ten Prévert napísal? Aká som taká som som jednoducho žena, keď sa mi zachce smiať smejem sa pojašená... A vtom som zistila, že vo vani je napustená voda, lebo niekto chce, aby som mu okúpala dieťa a Majka ešte stále čakala, dokonca si priniesla vlastný čaj, dobrá skromná duša, už-už som sa jej chystala uvariť naň vodu, len v kuchyni sa tlačilo priveľa ľudí a všetky zástrčky boli obsadené a v obrovských hrncoch niečo klokotalo, guláš alebo kapustnica, určite niečo také nenáročné, čo pohladí dušu a zasýti veľa hladných krkov, a tak som sa len ospravedlňujúco pozrela na Majku, pokrčila som plecami a konečne som jej na okamih venovala celú svoju pozornosť a vtedy som si všimla, že z Majky sa medzičasom stala Kreolka! Alebo skôr karamelka, bola celá hnedočierna, nie, nie, už to mám, vyzerala ako vianočka, ktorú pred pečením gazdinka potrela rozšľahaným vajíčkom a v rúre bola o päť minút dlhšie, než mala byť. Aj s tými rozpitými stopami, kam vajíčko nezatieklo, ruky mala také, také, no nedokonalo hnedé... Tak.

Zobudila som sa a odrazu mi to všetko začalo dávať zmysel. Sú prázdniny a sme doma. Ale doma budeme aj keď prázdniny skončia a hoci život pôjde ďalej, bude plynúť inakšie a my sa budeme tváriť, že to nevadí, že to je normálne. Lebo inak to teraz nejde. Opäť budem mať na sebe naložených množstvo tašiek - zahltená prácou budem komunikovať s Mistrom ou Túlom (OMG, odteraz si každé ráno pri čítaní rozvrhu vyučovania budem predstavovať Belmonda!) a na kraj malých papierikov si budem písať, čo ešte treba v dome upratať. To sú tie tašky plné nepotrebných obalov a stratených ponožiek... Stresuje ma, že neviem čo a z čoho variť, tak mi moje podvedomie naznačuje, že kým sa mi do domu nenahrnie dvadsať ďalších hladošov, tak to zvládnem. Straší ma aj to, keď deti jedia priveľa čokolády, behajú priveľa po slnku, lebo ešte som sa stále nerozhodla, či ich už treba natierať krémom s dákym UV faktorom, veď podľa teplôt za oknami by pokojne mohlo byť leto, alebo je ešte bezpečné behať len tak na prírodno a chytať vitamín D. Snáď nedopadnú ako pripečená vianočka... A do toho prišla Veľká noc. Manžel už dvakrát načrtol, že u nich v sobotu bývala slávnostná večera, ale že teda chápe, že u nás tento rok nie. Nie som si istá, či to celkom chápe, ale slávnostná večera nebude asi ani v nedeľu, bude len slávnostný obed a aj to v pondelok na Veľkú noc. Dnes bude kapustnica, lebo je nenáročná, pohladí dušu a zasýti veľa krkov a u nás ju všetci majú veľmi radi. A pripravím aj zemiakový šalát, hoci už teraz sa obávam, že z neho neostane na pondelok, plánujem ani súdruhovia za okrúhlym stolom, keď sa rozprávajú o výstavbe diaľnic... asi nadišiel čas spraviť si nástenku s jedálenskym lístkom na celý týždeň!   

Jung s Freudom si na snoch postavili kariéru, ja také ambície nemám, dokonca ani psychoanalytický rozbor toho dnešného nechcem, nie, ďakujem. Postačím si sama. Len si tak prajem a vám tiež, aby sme sa z toho všetkého nezbláznili, z príprav sviatkov, z teleworkovania, domáceho vyučovania, karantény, umývania rúk, dezinfekčných prípravkov, nedostatku vajec, komôr plných múky... veď hej, je sa z čoho zblázniť, ale i tak, držme si palce!