Vianočné blues(nenie)

Čo môže byť lepšie ako pripravovať Vianoce doma z pohodlia materskej dovolenky? Dieťatku žiaria oči, kým ono spinká mamička s úsmevom vykrajuje medovníčky, zdobí stromček, balí darčeky, čistí príbytok, dobytok, kobyla, pomóoóoc... Mamička nespala. Dieťatko je choré, aj druhé dieťa je choré, aj mamička je chorá, otecko už len trochu, stromček síce stojí, no zatiaľ sa pýši len svojím puristickým vzhľadom, mamička upratovanie poňala svojsky, vymenila plachtu, z ktorej sa cez noc stala jedna obrovská vreckovka. Dieťatko si samo pomôže a soplíky si vyutiera kde to príde. Práčka sa krúti ako mamičkina hlava. Dieťatko ciká a kaká. Ako každý. Ale práve pred Vianocami kaká do výšky lopatiek a ciká hneď, ako ho mamička vyzlečie z plienky. Rovno na mamičku. Aj na dlážku. Mamička kričí na druhé dieťa, ktoré sa dobýja na záchod, že nech počká a ono kričí naspäť, že sa pociká a mamička, že nevadí, už je aj tak všade nacikané... Je u nás veselo. Tak sviatočne. Do toho nám vyspevuje teta premaľovaná na farebného šaša ako sa krúti hlavou, ako tlieska rukami, lebo vianočné koledy prcka nebavia a pri tomto tralalala mamička aspoň stihne čo to poumývať. 

Ako štvorročná som zistila, že darčeky nosí teta kuchárka. Ona aj Dedo mráz mali rovnaké papuče, logika nepustí. Doma som túto hypotézu podporila experimentom, keď som na malý stôl dala stoličku, na tú ešte jednu stoličku a vyškriabala som sa do tej najvrchnejšej skrinky, kde, čudujsasvete, boli prichystané darčeky. Odvtedy som k Vianociam pristupovala pragmaticky. Až vo vyššom veku, rozumej ako násťročná, som pod vplyvom romantických filmov a kníh zatúžila po Vianociach čarovných, magických, kúzelných.... snažiť sa o dokonalosť je náročná práca. Niekedy nepomôžu ani červené hánky od čistenia kúpeľňe, desať druhov domáceho pečiva, sviatočné oblečenie a stromček s farebnými svetielkami. Milovala som pozeranie vianočných rozprávok, no už menej, keď som popri nich tlačila cesto do strieborných rožtekov, utierala snáď dvesto formičiek na pečenie, strihala nitky na salónky, ktoré sme s otcom obtáčali okolo tučnej Slovenskej kuchárky. Tá kniha ma vždy fascinovala. Ponúka recepty od výmyslu sveta - teľacie obličky, vyprážané vemeno, dusený  jazyk, pri jej listovaní mi naskakovali pravé zimné zimomriavky.   

Zaťala som zuby a pustila sa do práce. Dieťa sa hompáľalo zavesené v šatke na mame, soplíky si utieralo do jej trička a mama v prapodivných úklonoch a záklonoch sypala špaldovou múkou, prášila cukrom, natriasala sa nad horúcou rúrou, vyťahovala z nej linecké koláčiky, makové očká, medovníčky, tie trošku neskôr, lebo bolo treba pomôcť druhému dieťaťu s úlohou, prekrstili sme ich teda na hnedošov, ale stále chutia fantasticky. 

A povedala som si, že stačilo. Oznámila som hlave rodiny, že tento rok orechovník a makovník nebudú... Nevyhrážam sa, nie, len oznamujem. Aj to, že som si kúpila nového Dominika Dána. Pre istotu elektronického. Lebo jeden darček visí v Antverpách, ďalší doručili do Holandska. Aj by som si ho išla vyzdvihnúť osobne, keby nám pošta preplatila wellness, tak aspoň tá čítačka ma zachránila.  Hneď sú mi Vianoce sympatickejšie.

Vlastne len toľko som chcela, že čo tam po prihorených koláčikoch, neutretom prachu, zblúdených darčekoch... ten môj najväčší darček prišiel včas. Má 152 cm, modré oči a jamku v líčkach. Vrátil sa mi celý, trošku s prihorenou tváričkou - hnedoška, z lyžiarskeho zájazdu. Môj tohtoročný vianočný hit. V ten večer som si ľahla do postele s Dánovkou a pokojom v duši. Vianoce by mali byť hlavne o tom, že sme spolu. Ten pokoj v duši by som dopriala každému.