Vyrazila som za
kultúrou. Nedalo sa inak, tá potreba silnela čoraz viac a tak som kúpila lístky na prvé predstavenie, na ktoré mi padol pohľad v online programe národného divadla. S odstupom času ten večer vnímam ako vyvrcholenie
predchádzajúcich dramatických happeningov. Ako inak nazvať udalosti posledných dní?
Obraz prvý:
Staviame dom. Čo
majster, to umelec. Na múroch nám okrem omietky pribudli značky, čiary, číslice
a na najvyššom poschodí i prepichnuté srdce, portrét muža s okuliarmi, áno, je
odtiaľ pekný výhľad, nečudujem sa, že sa nechali uniesť. Tu sa však ich
kreativita nekončí. Sem-tam si zvolia inú farbu nábytku, či obkladačiek, než tú, na ktorej
sme sa dohodli, inokedy nesedí ich veľkosť, počet,... Občas si predstavujem, ako náš Portugalec Koňa kľačí na kolenách
a spieva si – Špachtlou sem a špachtlou tam, špárovačku všade dám, iba sem nie, len
kúštik malý, ponechám tu prázdne špáry.
Obraz druhý:
Rozlúčil sa so
mnou telefón. Svoju derniéru si nemohol lepšie naplánovať, v očakávaní
fachmanov rôzneho druhu, návštev lekárov, plánovaných stretnutí... odmenou za
jeho každodenné hladkanie mi bola výstavná mozaika rozbitého skla, ktorá sa
elegantne tiahne po celej šírke obrazovky. Ak by pán telefón mohol, zaiste by prekročil
hranice svojej hmoty. O koľko vizuálnych
zážitkov ma ukrátili chýbajúce častice,
o to silnejší bol audio zážitok, ktorý som spustila po páde opony, rozumej jeho
páde. Áno, veľmi nevýchovné.
Toť nedávno sme v aute s deťmi preberali výhody a
nevýhody domáceho vzdelávania. Jeden z argumentov detí ZA bolo:
- Chcela by som vedieť všetko, čo vedia
rodičia, to nás v škole nenaučia.
Jednu lekciu z jazyka by sme mali za sebou,
ale zato ospravedlňujúco dodávam, že z ich reakcií mi je jasné, že sa vlastne nič
nové nenaučili...
Obraz tretí:
Zimné prázdniny.
Domáce učebné osnovy sme si obohatili z oblasti farmakológie i
medicíny. Vedeli ste, že čípky sa zavádzajú dnu hranatým koncom? Ja tiež nie.
Ďalšiu lekciu mi uštedril náš hrdina v bielom plášti... ale pekne po poriadku. Či
radšej in medias res - keďže jedno, dve
choré deti sú klasika. To tretie malo vždy sklony k preháňaniu, a tak aj tentoraz
po noci, kedy som na striedačku naťahovala striekačky antibiotikami,
antipyretikami a analgetikami, nás čakalo napínavé vyvrcholenie.
- Mami, prečo mi
niečo tečie z uška?
Dramatická pauza.
Hysterické
zvolanie:
- Mama, ona tam
má krv, fuj, to je hnusné...
Matka vrhne
jedným smerom zúfalý pohľad, druhým upokojujúci.
- Neboj sa, moja,
len sa okamžite obleč a obuj.
O
tristoosemdesiat sekúnd rýchlej jazdy sme stáli pred dverami ambulancie ORL. O
ďalších pár sto sekúnd sme odtiaľ kráčali preč, lebo pani sekretárka je lepšia
než vyhadzovači vo vychytených tanečných kluboch. Čo tam po Hippokratovej prísahe,
raz nie sme objednaní a ani ich pacienti, lekár nás nevezme. Heš – heš, do
mesta na pohotovosť.
Na scénu nastúpila sekretárka Ľudomilka a keďže krvácajúce ucho sa jej zdalo
dosť pádnym dôvodom na to, aby sme mohli predbehnúť iných pacientov na pohotovosti, o
chvíľu sme si podali ruku s naším záchrancom. Tam som dostala spomínanú druhú lekciu. Poznáte to, hrdina filmu ostane nehybne ležať, kamera beží, detail na tenký pásik
krvi vytekajúcej z nosa, ucha, či z iného otvoru, vážna hudba, prestrih na uslzené tváre... u nás to však,
našťastie, signalizovalo len prasknutie bubienka po zápale stredného ucha, vraj teda úplne bežná vec.
Obraz štvrtý:
Vyrazila som za
kultúrou. Plná očakávaní, veď na opere som nebola snáď od mojich študentských
čias, a ešte k tomu opera skombinovaná s divadlom, oh, to bude ale lahôdka pre
moju po umení bažiacu dušu. Začalo sa to oznámením o tom, že hlavný hrdina je
chorý a tak za neho bude spievať iný spevák. Ten na scéne bude iba otvárať ústa.
Ehm. Trošku mi to pripomínalo vianočného kapra, ktorý
vo vani otvára ústa podľa toho, ako Kája z platne spieva Zvonky šťestí...
Predstavenie odohrali štyria speváci v sprievode hudobníkov. Kapor, herec mím a
dve dámy. Tie mali lepšiu imunitu a k tomu úžasné hlasy. Autor libreta si dal tú námahu a spravil
takmer 90 minútové predstavenie. Moderné. Ťažké umenie. Netrpezlivo sme čakali
koniec. Bolo tam síce takmer všetko - láska, emócie, vyzlečená herečka, sex
každého s každým, asistovaná samovražda, bitka, dokonca i s fascinujúcim prevedením vypľúvania
chuchvalcov krvi po pódiu – ktovie, z čoho ich namixovali, sediac v prvom rade
môžem dosvedčiť, že vyzerali veľmi autenticky, ale celé predstavenie chutilo
asi tak, ako keď si namixujete smoothie zo všetkého, čo máte v chladničke,
vrátane poloprázdnej plechovice sardiniek, kokosového mlieka a čabajky. Divadlo
– opera sa skončilo, s kamarátkou sme skonštatovali, že možno bez tej hudby by
to celkom ušlo. Alebo možno bez toho
textu... Možno to len malo byť všetko oddelené... tak či onak, zatlieskali sme,
lebo dámy naozaj krásne spievali a krvavý mím bol vlastne tiež výborný, a celé
natešené sme išli domov.
Záver:
Katarzia sa
dostavila. Ani nie tak z povznášajúceho
umeleckého zážitku, ako z uvedomenia si, že za umením a kultúrou netreba chodiť
ďaleko. Okolo mňa sú samé drámy, tragédie, komédie, jedna strieda druhú, ...
ach, prečo vlastne ľudia tak veľmi túžia
prekonať nudu?
