Stáli sme v záhrade pri zelenej bránke. Ja a sesternica, obe oblečené v ružových sukničkách s dvomi radami bodkovaných volánov, ktoré pre nás jedno leto ušila mama na svojom vysnívanom elektrickom šijacom stroji.
Mala som zákaz dotknúť sa tej vzácnej mašiny, aby som ju nebodaj nepokazila. Spočiatku som aj ja túžila premeniť moje haute couture, ručne šité oblečenie pre bábiky, na strojovú výrobu. Občas som ukradomky, za zavretými dverami rodičovskej spálne, párkrát stlačila čierny pedál. No bála som sa, že ten hluk bude počuť až na mamine pracovisko a nakoniec ma ten zákaz natoľko odradil, že som túžbu potlačila do úzadia a ostala som pri poctivej ručnej práci. Až do tridsiatky, keď ma mama z dajakej prazvláštnej pohnútky obdarovala elektrickým šijacím strojom! Ale čo s ním? Volánové sukničky dnes kúpiť za pár, Burda už vyšla z módy a ja, aby som nevyšla z cviku, šijem dcéram oblečenie pre bábiky ručne stručne.
Stáli sme v záhrade pri zelenej bránke ... Ohýbali sme jazykom pružné steny mladého hrachu a ozbíjali ho o sladké guľaté poklady. Hrdé struky sme vyciciavali zo štiav a použité vracali späť zemi. Okolo kráčali Vydrnci a nejeden zakričal na babkin ohnutý chrbát podopretý motykou Pánbopomáhaj! A ona ako na povel Pánbouslyš! Bolo nám sveta žiť. Prázdniny, ktoré by mohli trvať aj dva roky, a predsa by to nestačilo. Ku šťastiu sme potrebovali tak málo. Pôjd plný priveľkých topánok, pridlhých šiat, prastarých románov, chlieb s maslom a domácim džemom a veľkú záhradu. Tá bola babkiným kráľovstvom, jej továrňou, koníčkom, prácou, láskou, každodenná drina zaplatená v naturáliách. Milujem tú záhradu. Keď chcem niekam utiecť, skryjem sa v nej, nech som kdekoľvek na svete. Zavriem oči a cítim vôňu konvaliniek, ruží, čerešňových kvetov, krvavočervených pivónií, sladkého orgovánu, trhám drobné guľôčky modríc a zdobím nimi pieskové bábovky, s plechovým hrnčekom polievam begónie a občas zahryznem do ich kyselkavých lupienkov.
Mojou srdcovkou boli oranžovočervené ruže, ktoré rástli pred domom. Babkine kvety prechádzali na stoly do iných domov, no tieto boli moje, nechcela som, aby ich rozdávala, nech by ich od nej akokoľvek drankali. Mali omamnú vôňu po pomarančoch a čerstvo pokosenej tráve. Priala som si ich na každé narodeniny. Tie so sebou prinášali aj koniec prázdnin, slzy, kratšie dni a chladnú večernú rosu. Ten kúsok zeme bol rajskou záhradou. Nikdy a nikde predtým ani potom som nenašla toľko štvorlístkov ako v tráve pri babkinom dome. Ležala som na starom ručne pletenom koberčeku a prehrabávala sa morom ďatelinových trojlístkov. Moju snahu takmer vždy korunoval úspech. Nachádzala som ich, lisovala a strácala, nikdy som za nimi nesmútila, veď ďalší bol len na dosah ruky.
Myslím na tú záhradu a teším sa z mojej. Nechýbajú v nej modrice, ani ruže, hruška sa nám zaodela do svadobných šiat, slivky sú družičky, trošku menej onakvejšie, ale keď zvládnu zmrzliakov, ako babka volala Pankráca, Serváca a Bonifáca nasledovaného Žofiou, tak nás snáď potešia čerstvou nádielkou do koláčov. Sedím si na konári a je mi dobre. Teda v hojdacej sieti, no i tak. Počúvam štebotanie vtákov, prekáranie sa sliepok, detský smiech i plač, vietor do toho bubnuje na zvonkohru a hruška sa pod jeho náporom vyzlieka z jemných kvetových spodničiek. Sneží. Trávu nám prikryli vločky - biele kvety. Drozd si našiel dážďovku a ja mu zaželám dobrú chuť. Zdá sa, že mu chutí a človečina mu neprekáža.
Človek patrí do prírody. Je mu tam dobre, cíti sa tam doma. No on sa ako vzdorovité odrastajúce dieťa snaží utiecť z jej objatia, odvráva, ničí ju, využíva, vzďaľuje sa jej. Zavše ma prepadne strach a smútok z toho, čo nás čaká, keď to prepískneme. Keď nám tá matka zavrie dvere a viac ich neotvorí. Napomínam dcéru, aby nedrankala v reštaurácii plastové slamky. Separujem každý papierik, propagujem recycling aj upcycling, no asi to nebude stačiť.
A tak zavriem oči a opäť stojím v záhrade pri zelenej bránke.
