Vianočné blues(nenie)

Čo môže byť lepšie ako pripravovať Vianoce doma z pohodlia materskej dovolenky? Dieťatku žiaria oči, kým ono spinká mamička s úsmevom vykrajuje medovníčky, zdobí stromček, balí darčeky, čistí príbytok, dobytok, kobyla, pomóoóoc... Mamička nespala. Dieťatko je choré, aj druhé dieťa je choré, aj mamička je chorá, otecko už len trochu, stromček síce stojí, no zatiaľ sa pýši len svojím puristickým vzhľadom, mamička upratovanie poňala svojsky, vymenila plachtu, z ktorej sa cez noc stala jedna obrovská vreckovka. Dieťatko si samo pomôže a soplíky si vyutiera kde to príde. Práčka sa krúti ako mamičkina hlava. Dieťatko ciká a kaká. Ako každý. Ale práve pred Vianocami kaká do výšky lopatiek a ciká hneď, ako ho mamička vyzlečie z plienky. Rovno na mamičku. Aj na dlážku. Mamička kričí na druhé dieťa, ktoré sa dobýja na záchod, že nech počká a ono kričí naspäť, že sa pociká a mamička, že nevadí, už je aj tak všade nacikané... Je u nás veselo. Tak sviatočne. Do toho nám vyspevuje teta premaľovaná na farebného šaša ako sa krúti hlavou, ako tlieska rukami, lebo vianočné koledy prcka nebavia a pri tomto tralalala mamička aspoň stihne čo to poumývať. 

Ako štvorročná som zistila, že darčeky nosí teta kuchárka. Ona aj Dedo mráz mali rovnaké papuče, logika nepustí. Doma som túto hypotézu podporila experimentom, keď som na malý stôl dala stoličku, na tú ešte jednu stoličku a vyškriabala som sa do tej najvrchnejšej skrinky, kde, čudujsasvete, boli prichystané darčeky. Odvtedy som k Vianociam pristupovala pragmaticky. Až vo vyššom veku, rozumej ako násťročná, som pod vplyvom romantických filmov a kníh zatúžila po Vianociach čarovných, magických, kúzelných.... snažiť sa o dokonalosť je náročná práca. Niekedy nepomôžu ani červené hánky od čistenia kúpeľňe, desať druhov domáceho pečiva, sviatočné oblečenie a stromček s farebnými svetielkami. Milovala som pozeranie vianočných rozprávok, no už menej, keď som popri nich tlačila cesto do strieborných rožtekov, utierala snáď dvesto formičiek na pečenie, strihala nitky na salónky, ktoré sme s otcom obtáčali okolo tučnej Slovenskej kuchárky. Tá kniha ma vždy fascinovala. Ponúka recepty od výmyslu sveta - teľacie obličky, vyprážané vemeno, dusený  jazyk, pri jej listovaní mi naskakovali pravé zimné zimomriavky.   

Zaťala som zuby a pustila sa do práce. Dieťa sa hompáľalo zavesené v šatke na mame, soplíky si utieralo do jej trička a mama v prapodivných úklonoch a záklonoch sypala špaldovou múkou, prášila cukrom, natriasala sa nad horúcou rúrou, vyťahovala z nej linecké koláčiky, makové očká, medovníčky, tie trošku neskôr, lebo bolo treba pomôcť druhému dieťaťu s úlohou, prekrstili sme ich teda na hnedošov, ale stále chutia fantasticky. 

A povedala som si, že stačilo. Oznámila som hlave rodiny, že tento rok orechovník a makovník nebudú... Nevyhrážam sa, nie, len oznamujem. Aj to, že som si kúpila nového Dominika Dána. Pre istotu elektronického. Lebo jeden darček visí v Antverpách, ďalší doručili do Holandska. Aj by som si ho išla vyzdvihnúť osobne, keby nám pošta preplatila wellness, tak aspoň tá čítačka ma zachránila.  Hneď sú mi Vianoce sympatickejšie.

Vlastne len toľko som chcela, že čo tam po prihorených koláčikoch, neutretom prachu, zblúdených darčekoch... ten môj najväčší darček prišiel včas. Má 152 cm, modré oči a jamku v líčkach. Vrátil sa mi celý, trošku s prihorenou tváričkou - hnedoška, z lyžiarskeho zájazdu. Môj tohtoročný vianočný hit. V ten večer som si ľahla do postele s Dánovkou a pokojom v duši. Vianoce by mali byť hlavne o tom, že sme spolu. Ten pokoj v duši by som dopriala každému.

Revolucionárka

Včera som sa pokúsila o malý prevrat. Vyhlásila som, že potrebujem dovolenku. Dovolenku z rodičovskej dovolenky. Protureckejšie orientovaní členovia rodiny by ma za to kacírstvo zrejme urýchlene zamkli v práčovni, tí proliberálnejší len neveriacky krútili hlavami. 

- Čo? Ty chceš ísť do Francúzska?

- No, to by sa mi páčilo. (Hoci o destinácii som sa ani len neodvážila uvažovať.)

- A na niekoľko dní?

- Veď aspoň na jeden... prosíkam moju prostrednú dcéru.

- A to aj s mliekom? To nemôžeš! - vyhlásila rezolútne a rýchlo si na mňa ľahla, asi aby som sa, nedajbože, nezačala hneď baliť.

Najstaršia si ľahla na mňa tiež a najmenšia len so záujmom hľadela na to, čo sa pred ňou deje a ďalej hrýzla do kocky z vláčika. Vie, že svoje právo na mamu si poľahky získa plačom v správne zvolenej zvukovej dĺžke, ktorý rozhýbe nielen moje mliekovody.

Domáci vyzvedači informovali po návrate z práce o mojich úmysloch hlavu rodiny a ten neváhal a môj pokus o puč zvrhol pokojným konštatovaním - Si matka, zabudni na dovolenku. 

Bolo po prevrate. Bola to pokojná revolúcia a ja som vlastne spokojná, lebo na nedeľu som si dohodla priepustku. Za dobré správanie sa to predsa môže, nie? A u nás je navarené, napečené, upratané a deti majú napísané domáce úlohy už aj na pondelok. Občas sa zadarí.

Tento týždeň sa zadarilo výnimočne. Stihla som príjemnú oslavu narodenín, skvelý film v kine a úplne naj, naj, vlastne mi až dochádzajú prívlastky, skrátka výnimočnú večeru v spoločnosti Milky Vášáryovej. V ten večer na chvíľu zmizli tiene rodičovstva, starostí a bolestí a všetci sme sa cítili tak akosi znovuzrodene. Že je taká ako my, taká naša, mama, stará mama a veľká herečka nielen svojím talentom a krásou, no najmä tým, že je sama sebou.  

Zachutil mi ten pocit slobody. Cestu domov z reštaurácie by som bola schopná preletieť, nebyť rastúceho počtu radarov popri cestách a päťdesiat eurovej pokuty, ktorú som nedávno platila za prekročenie limitu o tri kilometre.  

O tom, že ženy to nemajú práve najľahšie na tomto svete, sa už dávno vie. Zo solidarity sa im sem-tam venuje nejaký ten medzinárodný deň, kvietok, pieseň a život ide ďalej. Zobudila som sa do nového rána, s krídlami zlepenými detskými rúčkami. Ani neviem, aký je dnes deň. Mamy na rodičovskej dovolenke majú ten luxus, že nemusia hľadieť do kalendára, utorok a piatok sa od seba veľmi nelíšia. Celkom postačí, ak si deň vopred prečítajú zoznam povinností - vybaviť očkovanie, baletný krúžok, vyplniť formulár do školy, nakúpiť, stihnúť meeting s peer, rozumej stretnutie s ďalšou mamičkou na rodičovskej dovolenke,... zdá sa mi to, alebo môj kalendár vyzerá plnšie než ten outlookový v práci? Pristihnem sa pri myšlienke, či by mi v tej práci nakoniec nebolo lepšie. V kľude by som si vypila kávu, cez prestávku otvorila noviny a zistila, ako sa hýbu akcie na burze, Trump vs. Clintonová, či len to, aké trendy v móde prinesie tohtoročná zima. Potom to na mňa všetko doľahlo. Celé to osemkilové uslintané šťastie, ktoré mi nedá spať, plače, ak sa vzdialim na dva metre a keď ma vidí, venuje mi ten nakrajší dvojzubý úsmev na svete.

Pre šťastie netreba chodiť ďaleko, občas sa stačí len poriadne poobzerať. 

Azzurro cielo

Chodím po dome v kúpacej čiapke. Zatiaľ len v mojich predstavách, keďže kúpacia čiapka mi je z duše protivná, až tak, že sama nijakú nevlastním a vždy len drzo čakám, kedy si to na verejných plavárňach niekto všimne a hodí mi tú ich "erárnu".  Ale na každého raz príde, všakáno, a moja hodina kúpacej čiapky na hlave sa blíži so stupňujúcou sa intenzitou, ktorou mi naša päťmesačná bábika ťahá vlasy. Premena dieťaťa v človeka je bolestivý proces. Najmenších bolia brušká i prerezávajúce sa zuby, väčší sa trápia s rastovými bolesťami a zrazu k jazvám na lakťoch a kolenách pribudnú tie na srdci.

Raz sa zubár opýtal mojej vtedy sedemročnej dcéry, nech mu miesto kričania povie na stupnici od nula po desať, ako veľmi ju to vŕtanie bolí. Bola odvážna, zašepkala osem. Spokojný zubár jej odvetil, no vidíš, ešte chvíľku to zvládneš, dobre? Chvíľku dala a potom ho pohrýzla do prsta, veď nech aj on vie, ako bolí osmička.

Premýšľam, ktorá bolesť bolí viac. Telesná, tá na duši, či fantómová? Je vôbec fér známkovať bolesť? Každého z nás bolí niečo iné a rôzne intenzívne. Jedno ešte dieťa plače, že ho bolí bruško. Nechcem ju strašiť, ale premena v ženu naozaj bolí. Nepýtam sa jej, ako veľmi ju to bolí, viem, že veľmi a radšej jej šepkám do uška, že ju ľúbim a bude lepšie. Druhé dieťa plače, lebo chcelo veľkú zmrzlinu azzurro cielo. V duchu si vravím, že veď tá modrá zmrzlina vôbec nevyzerá chutne a možno by som jej miesto malej naozaj mohla kúpiť veľkú zmrzlinu, ale som predsa dobrá mama, keď dieťa kašle, buď nedostane zmrzlinu žiadnu, alebo len malú, no nie? Váham, manuálov pre dobré mamy je napísaných dosť, len keď žiadna nie je ako ja a žiadne deti nie sú ako tie moje. Sú skrátka moje. Tak jej pošepnem, nech neplače, že môže byť aj horšie. To tretie dieťa plače viackrát denne. Zatiaľ nie od bolesti. Hoci aj to príde, s malou dušičkou čakám, kedy sa prvýkrát skotúľa z postele, odtláčanie rúčkami už dáva ľavou zadnou.

Čo bolí mňa?  Jasné, dolámaný chrbát, ruky vyťahané od nosenia, nevyspaté oči, ale to všetko len tak na osmičku. To ešte chvíľku dám. Viac ma bolia konce. Napríklad aj tieto letné, keď obilie pokosia a rána sú opäť studené. Pred časom sa mi skončila materská dovolenka a len otočením strany v kalendári sa prehupla do rodičovskej dovolenky. Neznie vám to tak akosi zodpovednejšie? Rodič, to je už niekto. Mamám sa kadečo prepáči, mamy majú veľké srdcia a  v dlani stískajú povädnuté kvietky, ktoré im nazbierali deti na prechádzke. Na mamy celkom sedí hit z našich detských rokov, spomínate si, decká?: „Tajomstvo aj prekvapenie, občas malé poučenie, smiech a drobnú záhadu, všetkým dobrú náladu!”  Ale už som rodič, zodpovedný rodič, vedia o tom aj na ejč-ár a kým mi tá rodičovská dovolenka vyprší, čaká ma ešte veľa vychovávania. Skúsila som to i dnes, nech dieťa vie, že sme postúpili do novej etapy a už by nemalo zaspávať funiac do prsníka, ale sa má naučiť pekne si ľahnúť, otočiť sa a zaspať. Zatiaľ sme sa nepochopili. Ťahá ma za vlasy, kope nožičkami  a smeje sa mi do tváre.  Dnes to asi opäť vzdám s tou výchovou...

Tak len toľko som chcela, milí moji, že čas letných dní sa nám pomaličky blíži ku koncu a kým aj vás obrátenie strany v kalendári neprivedie k novej etape, tak nezabúdajte občas vykuknúť na azzurro cielo a ak nekojíte, dajte si aspoň do nosa sex on the beach. Len nech vás z toho potom nebolí hlava. Alebo len na sedem, to ešte dáte! ;)

Úvaha: Vynaliezavá

Prečo je na svete viac mužov vynálezcov než žien vynálezkýň? Rozhutujem si dnes ráno po tom, ako som dovarila polievku opásaná mojím dvojmesačným dojčaťom. Vypijem si ju zo šálky, aby som prcka nepopálila na holej hlavičke a medzitým si spolu  odskočíme povysávať, zavesiť voňavú vypratú bielizeň, vybrať poštu, ba i na záchod, veď načo ju budiť, keď tak rytmicky odfukuje a zjavne jej je lepšie na mame, než vo vlastnej postieľke. Na tú nech si sadá prach...

Ženy-matky sú vo vynaliezaní neprekonateľné. Nikto im síce za ich nápady neplatí, nezvyknú si ich patentovať a chrániť pred kopírovaním, ba práve naopak, často si ich nezištne medzi sebou posúvajú a tešia sa, keď svojim vynálezom uľahčia život ďalším. Nemajú vedecké tituly, vlastne mnohé aj majú, ale nepotrebujú sa nimi predstavovať. Titul mama je pre ne významnejším oslovením než inžinierka a pani doktorka. Ženy-matky dokážu i bez vyhrážok šéfa vyriešiť v časovej tiesni problematiku prekonania dichotómie dvojrukosti a x-tý počet požiadaviek vyslovených s naliehavosťou v tom istom čase a ešte pritom registrovať, že na semafore naskočila červená. Nezaskočí ich dusiace sa dieťa, požiadavka na vyrobenie karnevalového kostýmu do druhého rána, písanie slohovej práce, ani pátranie po stratenom dinosaurovi, ktoré sa musí bezodkladne začať napriek pokročilej nočnej hodine. 

Pravdepodobne tým nevyriešia otázku zabezpečenia svetového mieru, ani neobjavia liek na nevyliečiteľnú chorobu, no často je ich výkon a slovo záchrannou sieťou aspoň pre jedného človeka. V novinách o nich nepíšu, tam sa skôr dočítate o Donaldovi Ungerovi, ktorý viac než šesťdesiat rokov každodenne  lúskal prstami výhradne na ľavej ruke, aby zistil, či to prispieva ku vzniku artritídy. 

Nechcem tým povedať, že ženy-matky sú dôležitejšie než ženy-nematky, muži, deti, starci či pandy. Som len rada, že tu sú, že som nimi obklopená a že neriešia iba cenu plienok, ale sú otvorené, chápavé a napriek kruhom pod očami majú radosť zo života. Viem, že nie všetky sa nám také javia, ale o tých iných ženách-matkách teraz nechcem písať. Veď nie každý vynálezca je Donald Unger.