Nová strana

V prázdnom byte stojí muž a pohľadom pohládza okolité steny. Pozná v nich každučkú dieru po klinci, keby zavrel oči, prejde ním bez obavy, že do niečoho vrazí. Každý kút je pre neho plný spomienok, no je čas pohnúť sa ďalej. Pokojne vezme do ruky poslednú tašku a chystá sa zavrieť za sebou dvere. V tom sa však taška pretrhne a po dlážke sa s rinčaním rozbehnú  misky a taniere. Rozhodli sa, že ich cesta sa končí tu. V televízii by v tom momente naskočili písmená s menami tvorcov, tu však dostanú prednosť metla s lopatkou. Keby tam ešte nejaké boli...

Črepiny vraj prinášajú šťastie. Za posledné týždne som stretla dvoch kominárov a vták nám pokrstil kočík, už len vymyslieť, čo z toľkého šťastia vyťažiť. V obchodnom centre som skúšobne vyplnila dotazník s možnou výhrou dovolenky na Seychelloch, no zázrak sa nekonal. Vlastne áno, keď sa lepšie pozriem, vidím to šťastie všade vôkol seba. Síce ma z neho bolí celé telo, ale som rada, že tu s nami je a snáď sa mu u nás bude páčiť. Presťahovali sme sa. V novom dome sa nám nakopili papierové škatule a každý niečo hľadá. Nedostatkovým produktom sú dlhé nohavice i ponožky. V tej kartónovej hore mám pocit, že všetkého máme veľa a skriňa je len jedna. Tak si narobíme kôpky oblečenia na dlážke, deti uložíme na malé matrace ku kôpkam a my veľkí si požičiame ich matrace, lebo spať dlhšie ako jednu noc na nafukovacej posteli so stále sa mrviacim batoľaťom nie je žiadna slasť. Aby tých zmien nebolo málo, drobca som zverila hlave rodiny a po roku ničnerobenia na materskej dovolenke som nastúpila do práce. Ako inak, so zaslzenými očami. Hoci v kruhu kolegýň s nadýchanými koláčikmi a voňavou kávou neprerušovanou dožadovaním sa toho a tamtoho to boli na krátky okamih i slzy dojatia. Nech nemusím nad tou zmenou priveľa meditovať, deti sa obalili vírusmi a ja ďakujem svojej prezieravosti, že medzi prvými vecami som vybalila teplomer, lieky a v kuchyni vyhradila poličku na čaje.

Z bytákov sme teda konvertovali na domákov. To znamená, že smetné koše si odteraz vynášame pred dom sami. Od susedov sme odpozorovali čo a ako, lebo v dnešnej dobe separovaného odpadu je správna farba vyloženého koša alfou a omegou dobrých susedských vzťahov. Hneď v tesnom závese riešenia smetí sme sa pustili do boja s našou bujarou záhradou. Okrem buriny a zabudnutého stavebného odpadu v nej pestujeme koróziou pomaľovanú vaňu, rozpadávajúci sa dom pre sliepky, stromy pretkané ostružinovými tŕňmi, zaľúbené hýle, i párik, ktorý doteraz chodil na našu záhradu venčiť psa a tomu sa očividne nepáči, že sme si privlastnili jeho revír. Keďže na našu džungľu už akosi nestačíme s časom ani silami, zavolali sme na pomoc zelených. A tu som si opäť raz uvedomila, že ľudia sa v zásade delia na hedonistov a utilitaristov. 

Náš hedonistický záhradník z ďalekej juhoamerickej krajiny známej najkrajšími ženami sveta s rovnakými noštekmi vytesanými chirurgmi pochádzajúcimi zrejme z tej istej lekárskej fakulty, nám odporúča vyťať prvý a tretí strom a nechať druhý, lebo ten sa mu zdá mladý a pekný. 

Utilitaristický záhradník pôvodom z poľského mestečka takmer sa dotýkajúceho ukrajinskej hranice vraví, že zoťať treba druhý strom a prvý a tretí ponechať.  Možno nie sú proporčne vyvážené, ale keď sa trošku ostrihajú, bude z nich sliviek a hrušiek pre celú ulicu. A stromy sa radujú. Lebo kým sa dvaja bijú, oni vyhrávajú. Rýchlo sa poponáhľali zakvitnúť a ukryť si suché konáre sťa nevesty pod závojom, akoby vedeli, že tá nežná krása ich ochráni pred akýmkoľvek ostrím.

Ráno po prebudení, skôr, než sa nechám dobehnúť vírom povinností a detskou naliehavosťou mať všetko hneď a zaraz, započúvam sa do štebotania vtákov. Od naproti ma pozdraví kohút, akoby mi chcel zreferovať, že noc prebehla pokojne a on je už na stráži. Pred domom zdravím MoienSalutHello!!! našich holandských, francúzskych, tureckých i luxemburských susedov a nový deň sa môže začať. 

V našej knihe spoločného žitia sme obrátili novú stranu. Ak aj vás postretli veľké zmeny, nemajte z nich strach. Smelo do toho, nádych, výdych, občas stačí vydržať, svaly sa zregenerujú, slzy uschnú a život si vás opäť uprace na rovné koľaje, kým vás výhybkár pošle iným smerom. Tututút....

Dráma (v štyroch dejstvách)

Vyrazila som za kultúrou. Nedalo sa inak, tá potreba silnela čoraz viac a tak som kúpila lístky na prvé predstavenie, na ktoré mi padol pohľad v online programe národného divadla. S odstupom času ten večer vnímam ako vyvrcholenie predchádzajúcich dramatických happeningov. Ako inak nazvať udalosti posledných dní?

Obraz prvý:

Staviame dom. Čo majster, to umelec. Na múroch nám okrem omietky pribudli značky, čiary, číslice a na najvyššom poschodí i prepichnuté srdce, portrét muža s okuliarmi, áno, je odtiaľ pekný výhľad, nečudujem sa, že sa nechali uniesť. Tu sa však ich kreativita nekončí. Sem-tam si zvolia inú farbu nábytku, či  obkladačiek, než tú, na ktorej sme sa dohodli, inokedy nesedí ich veľkosť, počet,... Občas si predstavujem, ako náš Portugalec Koňa kľačí na kolenách a spieva si – Špachtlou sem a špachtlou tam, špárovačku všade dám, iba sem nie, len kúštik malý, ponechám tu prázdne špáry.

Obraz druhý:

Rozlúčil sa so mnou telefón. Svoju derniéru si nemohol lepšie naplánovať, v očakávaní fachmanov rôzneho druhu, návštev lekárov, plánovaných stretnutí... odmenou za jeho každodenné hladkanie mi bola výstavná mozaika rozbitého skla, ktorá sa elegantne tiahne po celej šírke obrazovky. Ak by pán telefón mohol, zaiste by prekročil hranice svojej hmoty.  O koľko vizuálnych zážitkov ma  ukrátili chýbajúce častice, o to silnejší bol audio zážitok, ktorý som spustila po páde opony, rozumej jeho páde. Áno, veľmi nevýchovné.

Toť nedávno sme v aute s deťmi preberali výhody a nevýhody domáceho vzdelávania. Jeden z argumentov detí ZA bolo:

 - Chcela by som vedieť všetko, čo vedia rodičia, to nás v škole nenaučia.

Jednu lekciu z jazyka by sme mali za sebou, ale zato ospravedlňujúco dodávam, že z ich reakcií mi je jasné, že sa vlastne nič nové nenaučili...

Obraz tretí:

Zimné prázdniny. Domáce učebné osnovy sme si obohatili z oblasti farmakológie i medicíny. Vedeli ste, že čípky sa zavádzajú dnu hranatým koncom? Ja tiež nie. Ďalšiu lekciu mi uštedril náš hrdina v bielom plášti... ale pekne po poriadku. Či radšej in medias res -  keďže jedno, dve choré deti sú klasika. To tretie malo vždy sklony k preháňaniu, a tak aj tentoraz po noci, kedy som na striedačku naťahovala striekačky antibiotikami, antipyretikami a analgetikami, nás čakalo napínavé vyvrcholenie.

- Mami, prečo mi niečo tečie z uška?

Dramatická pauza.

Hysterické zvolanie:

- Mama, ona tam má krv, fuj, to je hnusné...

Matka vrhne jedným smerom zúfalý pohľad, druhým upokojujúci.

- Neboj sa, moja, len sa okamžite obleč a obuj.

O tristoosemdesiat sekúnd rýchlej jazdy sme stáli pred dverami ambulancie ORL. O ďalších pár sto sekúnd sme odtiaľ kráčali preč, lebo pani sekretárka je lepšia než vyhadzovači vo vychytených tanečných kluboch. Čo tam po Hippokratovej prísahe, raz nie sme objednaní a ani ich pacienti, lekár nás nevezme. Heš – heš, do mesta na pohotovosť.

Na scénu nastúpila sekretárka Ľudomilka a keďže krvácajúce ucho sa jej zdalo dosť pádnym dôvodom na to, aby sme mohli predbehnúť iných pacientov na pohotovosti, o chvíľu sme si podali ruku s naším záchrancom. Tam som dostala spomínanú druhú lekciu. Poznáte to, hrdina filmu ostane nehybne ležať, kamera beží, detail na tenký pásik krvi vytekajúcej z nosa, ucha, či z iného otvoru, vážna hudba, prestrih na uslzené tváre... u nás to však, našťastie, signalizovalo len prasknutie bubienka po zápale stredného ucha, vraj teda úplne bežná vec.

Obraz štvrtý:

Vyrazila som za kultúrou. Plná očakávaní, veď na opere som nebola snáď od mojich študentských čias, a ešte k tomu opera skombinovaná s divadlom, oh, to bude ale lahôdka pre moju po umení bažiacu dušu. Začalo sa to oznámením o tom, že hlavný hrdina je chorý a tak za neho bude spievať iný spevák. Ten na scéne bude iba otvárať ústa. Ehm. Trošku mi to pripomínalo vianočného kapra, ktorý vo vani otvára ústa podľa toho, ako Kája z platne spieva Zvonky šťestí... Predstavenie odohrali štyria speváci v sprievode hudobníkov. Kapor, herec mím a dve dámy. Tie mali lepšiu imunitu a k tomu úžasné hlasy.  Autor libreta si dal tú námahu a spravil takmer 90 minútové predstavenie. Moderné. Ťažké umenie. Netrpezlivo sme čakali koniec. Bolo tam síce takmer všetko - láska, emócie, vyzlečená herečka, sex každého s každým, asistovaná samovražda, bitka, dokonca i s fascinujúcim prevedením vypľúvania chuchvalcov krvi po pódiu – ktovie, z čoho ich namixovali, sediac v prvom rade môžem dosvedčiť, že vyzerali veľmi autenticky, ale celé predstavenie chutilo asi tak, ako keď si namixujete smoothie zo všetkého, čo máte v chladničke, vrátane poloprázdnej plechovice sardiniek, kokosového mlieka a čabajky. Divadlo – opera sa skončilo, s kamarátkou sme skonštatovali, že možno bez tej hudby by to celkom ušlo. Alebo možno bez toho textu... Možno to len malo byť všetko oddelené... tak či onak, zatlieskali sme, lebo dámy naozaj krásne spievali a krvavý mím bol vlastne tiež výborný, a celé natešené sme išli domov.

Záver:

Katarzia sa dostavila. Ani nie tak z povznášajúceho umeleckého zážitku, ako z uvedomenia si, že za umením a kultúrou netreba chodiť ďaleko. Okolo mňa sú samé drámy, tragédie, komédie, jedna strieda druhú, ... ach, prečo vlastne ľudia tak veľmi túžia prekonať nudu?