Azzurro cielo

Chodím po dome v kúpacej čiapke. Zatiaľ len v mojich predstavách, keďže kúpacia čiapka mi je z duše protivná, až tak, že sama nijakú nevlastním a vždy len drzo čakám, kedy si to na verejných plavárňach niekto všimne a hodí mi tú ich "erárnu".  Ale na každého raz príde, všakáno, a moja hodina kúpacej čiapky na hlave sa blíži so stupňujúcou sa intenzitou, ktorou mi naša päťmesačná bábika ťahá vlasy. Premena dieťaťa v človeka je bolestivý proces. Najmenších bolia brušká i prerezávajúce sa zuby, väčší sa trápia s rastovými bolesťami a zrazu k jazvám na lakťoch a kolenách pribudnú tie na srdci.

Raz sa zubár opýtal mojej vtedy sedemročnej dcéry, nech mu miesto kričania povie na stupnici od nula po desať, ako veľmi ju to vŕtanie bolí. Bola odvážna, zašepkala osem. Spokojný zubár jej odvetil, no vidíš, ešte chvíľku to zvládneš, dobre? Chvíľku dala a potom ho pohrýzla do prsta, veď nech aj on vie, ako bolí osmička.

Premýšľam, ktorá bolesť bolí viac. Telesná, tá na duši, či fantómová? Je vôbec fér známkovať bolesť? Každého z nás bolí niečo iné a rôzne intenzívne. Jedno ešte dieťa plače, že ho bolí bruško. Nechcem ju strašiť, ale premena v ženu naozaj bolí. Nepýtam sa jej, ako veľmi ju to bolí, viem, že veľmi a radšej jej šepkám do uška, že ju ľúbim a bude lepšie. Druhé dieťa plače, lebo chcelo veľkú zmrzlinu azzurro cielo. V duchu si vravím, že veď tá modrá zmrzlina vôbec nevyzerá chutne a možno by som jej miesto malej naozaj mohla kúpiť veľkú zmrzlinu, ale som predsa dobrá mama, keď dieťa kašle, buď nedostane zmrzlinu žiadnu, alebo len malú, no nie? Váham, manuálov pre dobré mamy je napísaných dosť, len keď žiadna nie je ako ja a žiadne deti nie sú ako tie moje. Sú skrátka moje. Tak jej pošepnem, nech neplače, že môže byť aj horšie. To tretie dieťa plače viackrát denne. Zatiaľ nie od bolesti. Hoci aj to príde, s malou dušičkou čakám, kedy sa prvýkrát skotúľa z postele, odtláčanie rúčkami už dáva ľavou zadnou.

Čo bolí mňa?  Jasné, dolámaný chrbát, ruky vyťahané od nosenia, nevyspaté oči, ale to všetko len tak na osmičku. To ešte chvíľku dám. Viac ma bolia konce. Napríklad aj tieto letné, keď obilie pokosia a rána sú opäť studené. Pred časom sa mi skončila materská dovolenka a len otočením strany v kalendári sa prehupla do rodičovskej dovolenky. Neznie vám to tak akosi zodpovednejšie? Rodič, to je už niekto. Mamám sa kadečo prepáči, mamy majú veľké srdcia a  v dlani stískajú povädnuté kvietky, ktoré im nazbierali deti na prechádzke. Na mamy celkom sedí hit z našich detských rokov, spomínate si, decká?: „Tajomstvo aj prekvapenie, občas malé poučenie, smiech a drobnú záhadu, všetkým dobrú náladu!”  Ale už som rodič, zodpovedný rodič, vedia o tom aj na ejč-ár a kým mi tá rodičovská dovolenka vyprší, čaká ma ešte veľa vychovávania. Skúsila som to i dnes, nech dieťa vie, že sme postúpili do novej etapy a už by nemalo zaspávať funiac do prsníka, ale sa má naučiť pekne si ľahnúť, otočiť sa a zaspať. Zatiaľ sme sa nepochopili. Ťahá ma za vlasy, kope nožičkami  a smeje sa mi do tváre.  Dnes to asi opäť vzdám s tou výchovou...

Tak len toľko som chcela, milí moji, že čas letných dní sa nám pomaličky blíži ku koncu a kým aj vás obrátenie strany v kalendári neprivedie k novej etape, tak nezabúdajte občas vykuknúť na azzurro cielo a ak nekojíte, dajte si aspoň do nosa sex on the beach. Len nech vás z toho potom nebolí hlava. Alebo len na sedem, to ešte dáte! ;)

Úvaha: Vynaliezavá

Prečo je na svete viac mužov vynálezcov než žien vynálezkýň? Rozhutujem si dnes ráno po tom, ako som dovarila polievku opásaná mojím dvojmesačným dojčaťom. Vypijem si ju zo šálky, aby som prcka nepopálila na holej hlavičke a medzitým si spolu  odskočíme povysávať, zavesiť voňavú vypratú bielizeň, vybrať poštu, ba i na záchod, veď načo ju budiť, keď tak rytmicky odfukuje a zjavne jej je lepšie na mame, než vo vlastnej postieľke. Na tú nech si sadá prach...

Ženy-matky sú vo vynaliezaní neprekonateľné. Nikto im síce za ich nápady neplatí, nezvyknú si ich patentovať a chrániť pred kopírovaním, ba práve naopak, často si ich nezištne medzi sebou posúvajú a tešia sa, keď svojim vynálezom uľahčia život ďalším. Nemajú vedecké tituly, vlastne mnohé aj majú, ale nepotrebujú sa nimi predstavovať. Titul mama je pre ne významnejším oslovením než inžinierka a pani doktorka. Ženy-matky dokážu i bez vyhrážok šéfa vyriešiť v časovej tiesni problematiku prekonania dichotómie dvojrukosti a x-tý počet požiadaviek vyslovených s naliehavosťou v tom istom čase a ešte pritom registrovať, že na semafore naskočila červená. Nezaskočí ich dusiace sa dieťa, požiadavka na vyrobenie karnevalového kostýmu do druhého rána, písanie slohovej práce, ani pátranie po stratenom dinosaurovi, ktoré sa musí bezodkladne začať napriek pokročilej nočnej hodine. 

Pravdepodobne tým nevyriešia otázku zabezpečenia svetového mieru, ani neobjavia liek na nevyliečiteľnú chorobu, no často je ich výkon a slovo záchrannou sieťou aspoň pre jedného človeka. V novinách o nich nepíšu, tam sa skôr dočítate o Donaldovi Ungerovi, ktorý viac než šesťdesiat rokov každodenne  lúskal prstami výhradne na ľavej ruke, aby zistil, či to prispieva ku vzniku artritídy. 

Nechcem tým povedať, že ženy-matky sú dôležitejšie než ženy-nematky, muži, deti, starci či pandy. Som len rada, že tu sú, že som nimi obklopená a že neriešia iba cenu plienok, ale sú otvorené, chápavé a napriek kruhom pod očami majú radosť zo života. Viem, že nie všetky sa nám také javia, ale o tých iných ženách-matkách teraz nechcem písať. Veď nie každý vynálezca je Donald Unger.