Čo môže byť
lepšie ako pripravovať Vianoce doma z pohodlia materskej dovolenky? Dieťatku
žiaria oči, kým ono spinká mamička s úsmevom vykrajuje medovníčky, zdobí
stromček, balí darčeky, čistí príbytok, dobytok, kobyla, pomóoóoc... Mamička
nespala. Dieťatko je choré, aj druhé dieťa je choré, aj mamička je chorá, otecko
už len trochu, stromček síce stojí, no zatiaľ sa pýši len svojím puristickým
vzhľadom, mamička upratovanie poňala svojsky, vymenila plachtu, z ktorej
sa cez noc stala jedna obrovská vreckovka. Dieťatko si samo pomôže a soplíky si
vyutiera kde to príde. Práčka sa krúti ako mamičkina hlava. Dieťatko ciká a
kaká. Ako každý. Ale práve pred Vianocami kaká do výšky lopatiek a ciká hneď,
ako ho mamička vyzlečie z plienky. Rovno na mamičku. Aj na dlážku. Mamička
kričí na druhé dieťa, ktoré sa dobýja na záchod, že nech počká a ono kričí
naspäť, že sa pociká a mamička, že nevadí, už je aj tak všade nacikané... Je u
nás veselo. Tak sviatočne. Do toho nám vyspevuje teta premaľovaná na farebného
šaša ako sa krúti hlavou, ako tlieska rukami, lebo vianočné koledy prcka
nebavia a pri tomto tralalala mamička aspoň stihne čo to poumývať.
Ako štvorročná
som zistila, že darčeky nosí teta kuchárka. Ona aj Dedo mráz mali rovnaké
papuče, logika nepustí. Doma som túto hypotézu podporila experimentom, keď som
na malý stôl dala stoličku, na tú ešte jednu stoličku a vyškriabala som sa do tej najvrchnejšej
skrinky, kde, čudujsasvete, boli prichystané darčeky. Odvtedy som k Vianociam
pristupovala pragmaticky. Až vo vyššom veku, rozumej ako násťročná, som pod vplyvom romantických filmov a kníh zatúžila po Vianociach
čarovných, magických, kúzelných.... snažiť sa o dokonalosť je náročná práca.
Niekedy nepomôžu ani červené hánky od čistenia kúpeľňe, desať
druhov domáceho pečiva, sviatočné oblečenie a stromček s farebnými svetielkami.
Milovala som pozeranie vianočných rozprávok, no už menej, keď som popri nich
tlačila cesto do strieborných rožtekov, utierala snáď dvesto formičiek na pečenie, strihala
nitky na salónky, ktoré sme s otcom obtáčali okolo tučnej Slovenskej kuchárky. Tá kniha ma vždy fascinovala. Ponúka recepty od výmyslu sveta - teľacie obličky, vyprážané vemeno, dusený jazyk, pri jej listovaní mi naskakovali pravé zimné zimomriavky.
Zaťala som zuby a
pustila sa do práce. Dieťa sa hompáľalo zavesené v šatke na mame, soplíky si
utieralo do jej trička a mama v prapodivných úklonoch a záklonoch sypala
špaldovou múkou, prášila cukrom, natriasala sa nad horúcou rúrou, vyťahovala z
nej linecké koláčiky, makové očká, medovníčky, tie trošku neskôr, lebo bolo
treba pomôcť druhému dieťaťu s úlohou, prekrstili sme ich teda na hnedošov, ale
stále chutia fantasticky.
A povedala som si, že stačilo. Oznámila som hlave
rodiny, že tento rok orechovník a makovník nebudú... Nevyhrážam sa, nie, len
oznamujem. Aj to, že som si kúpila nového Dominika Dána. Pre istotu
elektronického. Lebo jeden darček visí v Antverpách, ďalší doručili do
Holandska. Aj by som si ho išla vyzdvihnúť osobne, keby nám pošta preplatila wellness,
tak aspoň tá čítačka ma zachránila. Hneď sú mi Vianoce sympatickejšie.
Vlastne len toľko som chcela, že čo tam po prihorených
koláčikoch, neutretom prachu, zblúdených darčekoch... ten môj najväčší
darček prišiel včas. Má 152 cm, modré oči a jamku v líčkach. Vrátil sa mi
celý, trošku s prihorenou tváričkou - hnedoška, z lyžiarskeho zájazdu. Môj
tohtoročný vianočný hit. V ten večer som si ľahla do postele s Dánovkou a pokojom v
duši. Vianoce by mali byť hlavne o tom, že sme spolu. Ten pokoj v duši by som dopriala každému.
