Chodím po dome v
kúpacej čiapke. Zatiaľ len v mojich predstavách, keďže kúpacia čiapka mi je z
duše protivná, až tak, že sama nijakú nevlastním a vždy len drzo čakám, kedy si
to na verejných plavárňach niekto všimne a hodí mi tú ich
"erárnu". Ale na každého raz
príde, všakáno, a moja hodina kúpacej čiapky na hlave sa blíži so stupňujúcou
sa intenzitou, ktorou mi naša päťmesačná bábika ťahá vlasy. Premena dieťaťa v
človeka je bolestivý proces. Najmenších bolia brušká i prerezávajúce sa zuby,
väčší sa trápia s rastovými bolesťami a zrazu k jazvám na lakťoch a kolenách
pribudnú tie na srdci.
Raz sa zubár opýtal
mojej vtedy sedemročnej dcéry, nech mu miesto kričania povie na stupnici od
nula po desať, ako veľmi ju to vŕtanie bolí. Bola odvážna, zašepkala osem.
Spokojný zubár jej odvetil, no vidíš, ešte chvíľku to zvládneš, dobre? Chvíľku
dala a potom ho pohrýzla do prsta, veď nech aj on vie, ako bolí osmička.
Premýšľam, ktorá
bolesť bolí viac. Telesná, tá na duši, či fantómová? Je vôbec fér známkovať
bolesť? Každého z nás bolí niečo iné a rôzne intenzívne. Jedno ešte dieťa
plače, že ho bolí bruško. Nechcem ju strašiť, ale premena v ženu naozaj bolí.
Nepýtam sa jej, ako veľmi ju to bolí, viem, že veľmi a radšej jej šepkám do
uška, že ju ľúbim a bude lepšie. Druhé dieťa plače, lebo chcelo veľkú zmrzlinu
azzurro cielo. V duchu si vravím, že veď tá modrá zmrzlina vôbec nevyzerá
chutne a možno by som jej miesto malej naozaj mohla kúpiť veľkú zmrzlinu, ale
som predsa dobrá mama, keď dieťa kašle, buď nedostane zmrzlinu žiadnu, alebo
len malú, no nie? Váham, manuálov pre dobré mamy je napísaných dosť, len keď
žiadna nie je ako ja a žiadne deti nie sú ako tie moje. Sú skrátka moje. Tak
jej pošepnem, nech neplače, že môže byť aj horšie. To tretie dieťa plače viackrát
denne. Zatiaľ nie od bolesti. Hoci aj to príde, s malou dušičkou čakám, kedy sa
prvýkrát skotúľa z postele, odtláčanie rúčkami už dáva ľavou zadnou.
Čo bolí
mňa? Jasné, dolámaný chrbát, ruky
vyťahané od nosenia, nevyspaté oči, ale to všetko len tak na osmičku. To ešte
chvíľku dám. Viac ma bolia konce. Napríklad aj tieto letné, keď obilie pokosia
a rána sú opäť studené. Pred časom sa mi skončila materská dovolenka a len
otočením strany v kalendári sa prehupla do rodičovskej dovolenky. Neznie vám to
tak akosi zodpovednejšie? Rodič, to je už niekto. Mamám sa kadečo prepáči, mamy
majú veľké srdcia a v dlani stískajú
povädnuté kvietky, ktoré im nazbierali deti na prechádzke. Na mamy celkom sedí
hit z našich detských rokov, spomínate si, decká?: „Tajomstvo aj
prekvapenie, občas malé poučenie, smiech a drobnú záhadu, všetkým dobrú
náladu!” Ale už som rodič, zodpovedný rodič, vedia o
tom aj na ejč-ár a kým mi tá rodičovská dovolenka vyprší, čaká ma ešte veľa
vychovávania. Skúsila som to i dnes, nech dieťa vie, že sme postúpili do novej
etapy a už by nemalo zaspávať funiac do prsníka, ale sa má naučiť pekne si
ľahnúť, otočiť sa a zaspať. Zatiaľ sme sa nepochopili. Ťahá ma za vlasy, kope
nožičkami a smeje sa mi do tváre. Dnes to asi opäť vzdám s tou výchovou...
Tak len toľko som
chcela, milí moji, že čas letných dní sa nám pomaličky blíži ku koncu a kým aj vás
obrátenie strany v kalendári neprivedie k novej etape, tak nezabúdajte občas vykuknúť
na azzurro cielo a ak nekojíte, dajte si aspoň do nosa sex on the beach. Len
nech vás z toho potom nebolí hlava. Alebo len na sedem, to ešte dáte! ;)
